Oproti obdobiu pred voľbami v roku 1998 je dnešná situácia iná. Viac štruktúrovaná. Vtedy som bol jedným z bojovníkov za vznik SDK. Bol to čas, keď bolo naozaj nutné vytvoriť platformu, v ktorej by sa sústredili všetky hlasy proti vtedajšiemu autoritárskemu vládnemu hnutiu. Lenže dnes to volanie po tom, aby žiaden hlas demokratického voliča neprepadol, už neznie tak harmonicky. Kto má čo len elementárny politický inštinkt (a to voliči mávajú, nepodceňujme ich!), cíti v takom hesle falošné tóny. Lebo to, čo predviedla zostava, ktorá tu vládne od roku 2020, vytvorilo celkom novú politickú situáciu v spoločnosti. Jedni vravia, že jediný bojovník proti mafii je Igor Matovič, a neprekáža im vlastne nič, čo urobí, povie, a ani čo nevie, ba i čo zatajuje. Druhí zas hovoria (a ja sa k nim hlásim), že tento spôsob vládnutia zdiskreditoval celý ten rôznorodý politický prúd, ktorý sa postupne vyvinul z toho, čo nám priniesla revolúcia v roku 1989 a otvoril tak dvere, aby ožili a mocneli sily minulosti. Pritom jedni i druhí sa bijeme v prsia, že sme demokrati. A ja to nikomu neupieram. Ibaže tí druhí už nechcú Matovičov chaos, ani tých, čo mu ho pomáhajú udržiavať, a samozrejme ani Matovič im zas nezostane nič dlžný. Bol som kedysi jedným z architektov spoločného postupu demokratov a ono to vtedy zafungovalo. A vrátilo to Slovensko na cestu do civilizovaného sveta. Ale dnes sa nám deliaca čiara posunula inam. Potrebujeme vládu, ktorá si začne znovu ctiť to, čo civilizované krajiny robí civilizovanými. Hlasy, ktoré podporujú takýto koncept, by nemali prepadnúť! A to chce trochu inteligencie, presné rozlišovanie, dosť odvahy a veľa politického majstrovstva. Nie mechanické preberanie niečoho, čo tu bolo kedysi, keď bolo všetko inak.