Keď počúvam a čítam všetky tie nespočetné vyjadrenia, ktorými dnešní politici, ale aj mnohí obyčajní ľudia spochybňujú Európu, tak sa mi v pamäti vynárajú slová skvelého španielskeho filozofa José Ortega y Gasseta, ktoré predniesol v preplnenej sále berlínskej univerzity v americkom sektore tohto vtedy celkom rozbitého mesta v septembri 1949:
„Európska civilizácia do základov pochybuje sama o sebe. Nech je však pozdravená takáto pochybnosť! Nespomínam si, že by nejaká civilizácia skonala na záchvat pochybností. Skôr si spomínam, že civilizácie umierali skostnatením svojej tradičnej viery, artériosklerózou svojich názorov…“ A pripomenul mladým Nemcom v situácii, ktorú si my dnes možno zasa trochu vieme predstaviť, ich veľkého mysliteľa Hegla, ktorý tvrdí, že ak obrátime pohľad do minulosti, prvé, čo uvidíme sú len ruiny. „Ruiny teda tvoria súčasť vnútornej ekonómie dejín. Nepochybne sú strašné pre zruinovaných, ale strašnejšie by bolo, keby dejiny neboli schopné ruín. Ako prízrak pociťujeme predstavu, že všetky stavby minulosti by sa zachovali. Nebolo by miesta, kam sa postaviť,“ pokračoval ďalej Ortega. „Pod povrchovými javmi, aké sa vnímajú na prvý pohľad – ekonomickým strádaním, politickými zmätkami – sa európsky človek začína vynárať z katastrofy a vďaka katastrofe! Je totiž vhodné upozorniť, že katastrofy prináležia k normálnosti dejín, sú nevyhnutnou súčasťou v chode ľudského osudu…,“ Z nich sa generuje tvorivá sila, prednášal v troskách po II. svetovej vojne.
I dnes, keď sa nám zdá, že s rúca svet, na ktorý sme si zvykli, potrebujeme tento dejinný optimizmus. A nemám pochybnosť, že to bude zasa Európa, v ktorej sa už rodí to nové, čo bude nielen zachraňovať, ale bude to životaschopné. Ako ostatne za posledných dvetisíc rokov už neraz.