V týchto dňoch si pripomíname koniec Druhej svetovej vojny. A zároveň si veľmi želáme, aby sa čo najskôr skončila i súčasná vojna. Ibaže o tom jej konci máme rôzne predstavy. Niektorí voláme po tom, aby ten mier, ktorý po nej nastane, bol spravodlivý. Teda, aby agresor vypratal územia, ktoré násilne zabral, a aby tí, čo páchali vojnové zločiny, skončili pred súdom. Iní zas hovoria, že všetko je lepšie, ako toto zabíjanie, preto podľa nich má význam i mier, ktorý nebude spravodlivý. Ja rozumiem argumentom týchto pacifistov, mám úctu k ich túžbe po pokoji, ale myslím si, že sa mýlia. Zastaviť za každú cenu boje a prenechať agresorovi to, čo ukoristil, je nielen nespravodlivé, ale znamená to vydať ľudí, čo žijú na okupovanom území napospas jeho vôli. A pomste. Okrem toho, u tých našich pacifistov ma prekvapuje ešte jedna okolnosť. Nebudem menovať, ale jeden z nich, známy, a ja si ho vážim, zrušil tu na Facebooku priateľstvo so mnou, pretože podporujem právo Ukrajincov na obranu. On síce inváziu Rusov odsúdil, ale neprekáža mu postaviť sa na tribúnach vedľa človeka, ktorý ju verejne obhajoval. To sa potom natíska otázka, či je takýto pacifizmus úprimný. Rozhodne som však presvedčený, že úprimné volanie po tolstojovskom, či gándhiovskom postoji “neprotiviť sa zlu násilím” vo svete plnom brutality, nie je cestou k umenšeniu utrpenia ľudí. A už vôbec nie k väčšej spravodlivosti. Aj historický príbeh Druhej svetovej vojny je toho dôkazom.