Nedá sa prijať zákon, ktorý by mal moc znížiť úroveň nenávisti v spoločnosti. To si musí každý rozkázať sám. A nestačí si to len raz za čas povedať, či deklarovať to navonok. Je to tvrdá cesta sebaovládania. Musíme sa naučiť vážiť si aj našich súperov. Neznamená to, že im máme ustupovať. Život je boj. Ale aj boj má svoje pravidlá a aj naši súperi majú právo spoliehať sa na to, že ich budeme rešpektovať. A to dokonca i vtedy, keď ich nerešpektujú oni. Inak sa ten bludný kruh špirály nenávisti nebude dať zastaviť.
Úroveň nenávisti v spoločnosti môžeme postupne znižovať aj tým, že sa prestaneme o druhých vyjadrovať expresívne, alebo dokonca vulgárne. Všetko, aj kritika sa dá hovoriť i úctivo a kultivovane, bez toho, aby z nej trčal náš zámer uraziť, vysmiať, či ponížiť. Vzájomnému spolunažívaniu tiež prospeje, ak sa naučíme vážiť si vzdelanie, poctivú prácu, a aj také, dnes nie veľmi frekventované hodnoty, akými sú česť, zásadovosť a schopnosť dôverovať.
Nedá sa však bojovať proti nenávisti v spoločnosti, ak vyhlásime vojnu starému rímskemu pravidlu „ži a nechaj žiť!“. Mimochodom pravidlu, ktoré je základom každého oslobodzovania, teda liberalizácie spoločnosti. Pravidlo, ktorému sa dnes spreneverujú aj mnohí, čo sa ústami hlásia k liberalizmu, ale radi by i oni nútili druhých žiť podľa toho, ako si to predstavujú oni. Možno si to ani neuvedomujú, ale tým sa vlastne stavajú po boku k tým, čo sa otvorene vyhlasujú za bojovníkov proti liberalizmu a chcú budovať hrádzu proti nemu. Presne táto intelektuálne nepoctivá mätež politických a kultúrno-spoločenských postojov je ideovým základom, z ktorého vyrastá bezohľadná spoločnosť. A z nej sa rodí tá nenávisť.