Je dobre, že keď sa stane tragédia, hľadáme aj hlbšie príčiny, prečo k nej mohlo dôjsť. Prečo je v spoločnosti ponurá atmosféra bez nádeje a radosti zo života? Potrebujeme sa nad tým zamýšľať. Ani nie tak kvôli hľadaniu vinníkov, ale hlavne a predovšetkým preto, aby bolo takých tragédií menej. Ale aj, aby sa nám lepšie žilo.
Pohodlné vysvetlenie je, zvaliť to na politikov. Musím sa však tejto mne blízkej kasty trochu zastať. Áno, aj oni ovplyvňujú mentálne nastavenie svojho ľudu, ich hádky sa nám tlačia do obývačiek cez televíziu a podcasty v mobiloch, či počítačoch. Lenže oni zďaleka nie sú jednými tvorcami tej dusivej nálady, ktorej podliehajú súčasné generácie. A samozrejme nie je to iba u nás, na Slovensku. Masové protesty vo francúzskych, či španielskych mestách, výsledky volieb v blahobytných štátoch, v ktorých získavajú stále silnejší vplyv politické strany a jednotlivci, čo sa ani netvária, že prinášajú lepší život, ale čerpajú z všeobsiahlej kritiky všetkého, čo tu je, to všetko svedčí o hlboko zažratej nespokojnosti, všeobecnej nedôvere a vybičovanej zúrivosti stále väčších skupín obyvateľstva. Obyvateľstva, ktorá má oveľa viac slobody a oveľa viac materiálneho bohatstva, ako mali jeho predkovia kedykoľvek v histórii. Tí, čo sa na tom usilujú zarobiť, nám podsúvajú, že to spôsobujú zlé rozhodnutia štandardnej politiky. Fakt to tak je?
Obrovskú zodpovednosť za túto „blbú náladu“, ako to nazval kedysi Havel, nesú podľa mňa všetci, pre ktorých sa modlou stalo upútať na seba pozornosť za každú cenu. Vo verejnom diskurze, v umení, v médiách, i my tu v sociálnych sieťach a samozrejme, aj v politike. Keď sa prestane hľadať povzbudenie, krása, radosť, či statočnosť, ale začne sa vo všetkom vyhľadávať niečo nedobré, skrivené, úchylné či zlomyseľné. Čo to v ľuďoch potom podnecuje? Strach, závisť, beznádej, hnev.
Po minulé dni som čítal veľmi príjemnú knižku o živote britského premiéra z konca 19. storočia Benjamína Disraeliho, V roku 1927 ju vydal francúzsky spisovateľ André Maurois. Na rozdiel od mnohých súčasných autorov rôznych biografií, nehľadal kadejaké úchylky, či zlomyseľné alebo pikantné detaily života tohto významného štátnika, ale vytvoril plastický obraz toho, čo ho urobilo veľkým. Koľko súčasných literárnych diel, či filmov sa však dnes vyžíva v špine a krivdách (skutočných, alebo aj domnelých) súčasného života. Ako nás neraz iba ubíja to, čo nám ponúkajú televízie, A ako sa sami často vzájomne častujeme na sociálnych sieťach! Politici chcú naše hlasy, tak sa tomu prispôsobujú. Ak chceme lepší život, musíme s touto modlou túžby zaujať za každú cenu, vedome bojovať. Stále viac nám chýbajú pekné príklady, ktoré nás povzbudia. To neznamená, že máme zavierať oči pred tým, čo nie je pekné, dobré a inšpirujúce. Ale potrebujeme povznášajúce slová na to, aby sme to nízke a zlé dokázali i v našom živote prekonávať.
Nezabúdajme na túto našu zodpovednosť za každé naše slovo, či gesto, alebo obraz, čo adresujeme druhým! Ako kresťan verím, že Boh, ktorý nás raz bude súdiť, vidí do srdca každého a vie, koľko je v ňom skutočnej túžby pomôcť tomuto svetu a našim blížnym okolo nás, a koľko sebectva, usilujúceho uplatniť svoje vlastné ego, Ukázať sa, ako lepší, než v skutočnosti som. Toto neoklameme. A ako občan apelujem na nás všetkých, že všetok ten negativizmus, ktorý vysielame do verejnosti, bude viesť celkom zákonite a vždy iba k tomu, že atmosféra v nej bude stále viac negatívna. A od toho je malý krôčik k skratu a k tragédiám.