Včerajší úvodný ceremoniál olympijských hier v Paríži ma nadchol. Nápaditý, originálny a naozaj pekný. Znovu som si pripomenul, ako dôležitá je pre skutočný umelecký zážitok sloboda. Môžu, i v dobrej vôli, niektorí ľudia povedať, že toto, či ono by sa už nemalo. Ale vo chvíli, keď sa to začne robiť, tak umenie prestane byť umením a obvykle sa mení na propagandu. Nejedna olympiáda tak začínala. Veľké a pôsobivé gestá, v Moskve v roku 1980 vyštartovali stíhačky, aby rozohnali búrkové mračná, ale konečný efekt mal v týchto viacerých prípadoch poslúžiť predovšetkým politickým zámerom organizátora. Včera to tak nebolo. Celý čas lialo ako z krhly, ale pôsobivosti celého podujatia to neuškodilo. V antických časoch panovalo počas starovekých olympijských hier medzi gréckymi mestskými štátmi prímerie. Toto v dnešnom svete už nie je možné. Bohužiaľ. Ale včerajšia slávnosť otvorenia Hier nám zas pripomenula, že ľudstvo má aj inú tvár. Hravú, priateľskú, umelecky vnímavú a pripravenú aj zápoliť, ale podľa pravidiel. V brutalite našej doby to nie je vôbec málo.