Aj politické zápasy vyhrávajú bojovníci, nie celebrity

Za dva roky od prvých do druhých slobodných volieb v Československu síce nebola vojna, ani pandémia, ale spoločnosť sa zmietala v dvoch zásadných problémoch. Šlo o transformáciu ekonomiky a o budúcnosť spoločného štátu Čechov a Slovákov. Veľké hnutia, ktoré politicky zastrešili pád komunistického režimu sa začali vnútorne diferencovať v názoroch na to, ako tieto naliehavé spoločenské otázky riešiť. Pred voľbami v roku 1992 sa z nich sformovalo viacero politických strán. Je dobre si pripomenúť, bez toho, aby sme sa nechali ovplyvniť sympatiami alebo antipatiami voči ich lídrom, že napokon vyhrali tí, u ktorých voliči cítili, že majú odvahu gordický uzol nahromadených problémov vtedajšej spoločnosti rozseknúť. Strany známych mien, a i ľudsky významných osobností, akou bolo v Čechách Občanské hnutí a na Slovensku ODÚ, neprešli cez päť percent. Boli v nich múdri ľudia, mnohí v tom čase už známi významnými ústavnými funkciami, ale v tom ostrom zápase nemali ťah na bránku. I keď rozdelenie Československa a i príbeh azda priveľmi bezohľadnej kapitalizácie spoločnosti boli dramatickými udalosťami, dnes sme konfrontovaní vojnou, geopolitickými otrasmi a i predzvesťou hlbokých zmien, potrebných pre fungovanie demokracie. Nielen u nás, ale v celom svete. Preto teraz azda ešte viac potrebujeme múdrych ľudí, ktorí ale budú mať politickú odvahu a ťah na bránku. Inak to, tak ako vtedy, znovu prevalcujú takí, ktorým neprekáža, že nezostane kameň na kameni. Ibaže v tejto dobe to už nemusí byť zďaleka také pokojné, ako sa to aspoň z odstupu, zdalo mnohým vtedy.