Niektoré témy sú veľmi citlivé, ale treba mať odvahu porátať sa aj s nimi. Pri zakladaní KDH zaznelo, že chceme modernú kresťanskú demokraciu, ktorá celkom cieľavedome nechce kontinuitu s niekdajšou HSĹS a jej politikou. A to napriek tomu, že prvý predseda bol synom ľudáckeho poslanca. “Chceme byť stranou, ktorá pozerá do budúcnosti, nie do minulosti,” hovorilo sa vtedy. Pre mňa, ktorý pochádzam z rodiny, čo i so zbraňou v ruke proti ľudáckemu režimu bojovala, to tak bolo prijateľné.
Lenže história, ak sa s ňou dostatočne nevyrovnáme, má tendenciu vynárať sa a vracať sa, ako prízrak. A i po rokoch dokáže škodiť. KDH sa s tou našou hnedočiernou nedokázalo jasne rozísť. Bolo to množstvo i drobných, ale symbolických postojov, výrokov a rozhodnutí. Pamätám sa, ako raz predsedníctvo schválilo čosi, čo zaváňalo ľudáckym resentimentom a ja som ako podpredseda strany protestoval, že je to proti môjmu presvedčeniu. “Máš smolu,” pobavene mi odpovedal jeden z mojich kolegov, “si v menšine.” Mohol by som povedať, že som potom načas aj z KDH odišiel, ale bolo by to nefér, pretože to zas nebolo preto. Ale moju lojalitu voči strane to neposilnilo. Ako však také nejasné správanie sa mohlo pôsobiť na našich voličov? A kto boli a sú tak naši srdcoví spojenci a kto protivníci?
“Porazili sme komunistov, teraz sú na rade liberáli”, zaznela ideologická téza z úst predstaviteľa KDH asi rok po tom, ako sme vedno práve s liberálmi vybojovali slobodu a s nimi sme napokon aj vládli, či zdieľali v opozícii ľúty zápas proti Mečiarovi. Ako tomu mali rozumieť voliči? Najhlbšie základy politiky sú zakorenené v histórii národa, a ak nie sú zrozumiteľné, tak to mätie voličov a napokon oslabuje aj samotnú stranu. Myslím si, že je to jeden z najhlbších dôvodov, prečo sa KDH ocitlo “medzi stoličkami”. Vlastne je to malý zázrak, že sa to stalo po až tak dlhom čase. Ale politika je živý proces a nič v nej nemusí byť definitívne. Ak sa však má KDH z politického prepadliska pozviechať, a stať sa skutočne modernou kresťanskou demokraciou, ktorej ide o budúcnosť, bude sa musieť i po toľkých rokoch v otázke postoja voči ľudáckej histórii naozaj jasne vymedziť. Inak nebudeme celkom vierohodnými ani pre jedných, ani pre druhých. I za cenu, že to bude bolieť. Napokon mravná voľba je vždy bolestivá. Ale, rovnako vždy aj ozdravujúca.