Vo chvíli, keď veľká dáma nemeckej a európskej politiky odchádza z verejnej služby, žiada sa mi verejne prejaviť svoju úctu a i vďaku. Na epochu Angely Merkelovej budeme ešte dlho spomínať. Som si istý, že tí, čo o remesle a i umení, ktorým je politika, niečo vedia, budú na ňu spomínať s rešpektom. A to aj ak boli jej politickými rivalmi. Obdivoval som, ako dokázala inteligentne a pokojne premietať to, čomu verila, do praktickej politiky. Priamo, bez demagógie a bez toho, aby sa usilovala zalíškať sa davom. Rozhodovala sa včas a jasne, a to i vtedy, keď to boli ťažké rozhodnutia. Ale potrebné. Čo by bolo s Nemeckom a s Európou v tejto dobe, shakespeareovsky “vymknutej z kĺbov”, keby tu nebolo tohto šestnásť rokov pracujúceho politického motora, akým bola CDU pod jej žezlom? Kdekto mohol s kdečím v jej politike nesúhlasiť. Ale nikto, ani jej protivníci, ideoví ani politickí, jej nemôžu uprieť, že ak sa na niekoho v tak neistej profesii, akou je politika, dalo po celý tento čas spoľahnúť, tak to bola Angela. Teším sa, že som ju zažil, a som hrdý, že som sa s ňou aj osobne stretol. Neodchádza porazená, odchádza z vlastného rozhodnutia. A odchádza vo veku, keď jej veľký predchodca, zakladateľ CDU Konrad Adenauer, iba začínal. Možno ani Merkelová ešte nepovedala svoje posledné slovo. Dúfam.