Slobodomyseľní ľudia, politické strany a všetky zložky spoločnosti, ktorým ide o otvorenú, pluralitnú spoločnosť, o skutočnú demokraciu, by sa v tejto etape mali sústrediť na zápas proti pokusom vnútiť všetkým jednu ideológiu. Vždy je to faul. I vtedy, keby sme tej ideológii verili. Symbolom takejto nanútenej ideologizácie komunistickej spoločnosti bol článok 4 Ústavy ČSSR. Zrazu sa stalo právne (ústavne) záväzným vyznávať nejaké idey. To samozrejme nie je ani možné, lebo čomu človek naozaj uverí, v tom je každá ľudská bytosť suverénnym pánom. Ale od nepamäti sa mocní snažili prinútiť svoj ľud, aby sa aspoň navonok tváril, že ich ideológii verí. A hlavne, aby sa podľa toho správal. Ak nie, nastupovala často donucovacia moc štátu, inkvizícia alebo aspoň verejné odsúdenie.
Ideológizácia je pokušením, a ohrození sme všetci. Nebohý pápež František ešte v novembri minulého roka varoval účastníkov konferencie, ktorú usporiadala Pápežská akadémia pre život, že ani pokiaľ sa i v tých najklasickejších témach obrany života z oblasti bioetiky nevezmú do úvahy všetky existenciálne, sociálne a kultúrne dimenzie, tak riskujeme, že budú neúčinné a že „môžeme upadnúť do pokušenia ideologického prístupu, keď sa viac obhajujú abstraktné princípy než konkrétne osoby…“ V politike nás ideológovia ženú vždy do vojny za princípy. Nie za konkrétnych ľudí. A takíto „svätí Boží bojovníci“ za princípy sa môžu objaviť všade. Je napríklad dobre, ak sa zdôrazňuje princíp tolerancie voči slabším. Ale ak nás ideológovia nútia rešpektovať menšiny tak, že nám zakážu o nich slobodne hovoriť, vtedy sa celkom nenápadne začne celej spoločnosti vnucovať niečo, čomu musí veriť. I to je chvíľa, keď ideológ začína otvorenú spoločnosť uzavierať.
A preto je tak dôležité, aby základný zákon štátu bol tak ideologicky neutrálny, ako to len ide. Preto symbolom pádu marxistickej ideológie bolo vypustenie článku 4 z ústavy. A preto je tak dôležité, aby sme ani tú našu slovenskú ústavu nevydali napospas ideológom. Ide im o moc, priatelia, o ich moc. O nič iné. Naivní veriaci (všetkých proveniencií, či kresťania, alebo tí, čo veria progresívnej ideológii) tomu skoro vždy naletia. „Len čo sme začali chápať slobodu ako zvyk, a nie ako najsvätejšie vlastníctvo, vyklíči z temravy pudov tajomná vôľa potlačiť ju…,“ píše Štefan Zweig vo svojej skvelej knižke „Svedomie proti násiliu“. Ale ako napokon v podstate optimisticky končí, ak sa aj sloboda zvonku a dočasne umlčí, utieka sa do najvnútornejších hlbín svedomia, kde na ňu nedosiahne nijaké násilie. „Márne sa preto mocnári nazdávajú, že zvíťazili nad slobodným duchom, keď mu zapečatili ústa. S každým novým človekom sa totiž rodí nové svedomie.“