Keď po páde komunistického režimu a rozpade Sovietskeho zväzu písal v roku 1993 veľký americko-poľský politický vizionár Zbigniew Brzezinski o budúcich nebezpečenstvách, ktoré budú ohrozovať svet z postkomunistických krajín, predovšetkým však z ich “matky”, z Ruska, upozorňoval, že táto hrozba sa pravdepodobne neprejaví v podobe oživeného komunizmu, ale skôr ako nová forma fašizmu. “Fašizmus dokáže mimoriadne úspešne využívať iracionálne stránky ľudskej povahy, účinne apeluje na emócie…Komunizmus ako teória očakáva od človeka príliš mnoho a nesprávne hodnotí základné inštinkty, ktoré riadia správanie sa ľudí. Fašizmus ako doktrína je oveľa primitívnejší, ale ako emócia je hlbší, elementárnejší a silnejší.” Takýto postkomunistický fašizmus by sa podľa Brzezinského vôbec nemusel otvorene hlásiť k fašistickým doktrínam minulosti, ale “bol by to pravdepodobne predovšetkým praktický fašizmus – kombinácia diktátorskej vlády, štátneho dirigizmu čiastočne privatizovanej ekonomiky, šovinizmu a zdôrazňovania imperiálnych mýtov a poslania.” (Z.B.: “Bez kontroly”, VICTORIA PUBLISHING, Praha 1993, str.172/173)
Dnes vidíme, že pohľad Brzezinského bol vskutku prorocký. To, o čom vtedy písal, je dnes reálna hrozba. A už ani netreba upozorňovať, kam toto nebezpečenstvo vedie. Vidíme to v utrpení našich východných susedov. U nás je to zatiaľ vojna v hlavách. Ale ani tú nepodceňujme! Lebo tento novodobý mentálny fašizmus, účinkujúci na najhoršie inštinkty ľudí, zatiaľ u nás nenadobudol celkom jasný tvar a preniká do ešte detských a zraniteľných demokratických štruktúr našej spoločnosti. Otravuje ich zatiaľ predovšetkým “iba” zvnútra. Ale buďme si vedomí, že to “iba” bude platiť len do chvíle, kým sa ich celkom nezmocní. Nič nie je politicky dôležitejšie, než sformovať politiku, ktorá bude tejto hrozbe čeliť.