Černobyľské varovanie: chráňme sa pred kultúrou zatajovania pravdy!

Najhoršia vec, ktorá mi po tridsiatich piatich rokoch od černobyľskej tragédie zostala v pamäti, je spomienka na to, ako pred svetom, ale i pred vlastnými, úrady zatajovali, k čomu vlastne došlo. My tu tesne pri železnej opone sme sa z rakúskej televízie a rozhlasu rýchlo dozvedeli, že sa čosi dramatické v ZSSR stalo, a treba sa chrániť. Mali sme vtedy malé deti, pod vplyvom týchto správ som volal na hygienickú stanicu, či im môžeme dať normálne čerstvé mlieko. Odpoveď bola, že nemajú žiadne pokyny, a preto sa nemusím obávať. “A vy by ste svojmu dieťaťu dali?” skúsil som to ešte raz. Po krátkom zaváhaní sa v úradníčke ozval človek a odpovedala: “No nie, dala by som mu radšej sušené.” Teda také, čo ešte nemohlo byť kontaminované. Dnes som cestou v aute počúval autentického svedka, ruského záchranára. Hovoril o nič netušiacich kolegoch hasičoch, ktorých nasadili do centra tragédie, akoby šlo len o bežný požiar. Hoci zodpovedným od počiatku muselo byť jasné, že ide o úplne inakšiu katastrofu. Ani jeden z týchto zasahujúcich chlapcov už dnes vraj nežije. Chráňme sa tejto kultúry zatajovania pravdy, ktorá sa mocným nehodí!