Kresťanský demokrat pred touto dilemou nemôže zavierať oči. Ak to robí, stane sa buď neschopným čeliť najzávažnejším výzvam svojej doby, alebo bude nedôveryhodným ako kresťan. Pretože najdôležitejšou úlohou a hlavným zmyslom existencie politickej organizácie spoločnosti, je chrániť ľudí pred násilím. Pretože to si nedokážu zabezpečiť sami. Takmer všetko ostatné sú väčšinou ľudia schopní robiť aj bez štátu, a obvykle lepšie. Násilie je realitou, ktorej sa zatiaľ nedokázala vyhnúť žiadna doba a žiadna spoločnosť. Je i v dnešnom svete. Brutálne i veľmi sofistikované a skryté. Niet významnejšej úlohy štátu, politiky, a ako jej súčasti i kresťanskej demokracie, ako nevinného človeka pred násilím chrániť. Dá sa to však inak, ako zasa iba násilím?
Lev Nikolajevič Tolstoj na túto otázku odpovedal svojou tézou o neprotivení sa zlu násilím. Podľa neho každé násilie niekoho utláča a skutočná premena spoločnosti nemôže byť založená na použití akéhokoľvek násilia. Boj so zlom, podľa neho, vyžaduje hlbokú vnútornú zmenu. Nejestvuje ale vo svete príklad spoločnosti, ktorá by, čo len v časovom horizonte aspoň jednej generácie, dokázala uviesť takúto hlbokú vnútornú zmenu do života a zbavila sa tak násilia.
Kresťanský demokrat si túto otázku preto ani v dnešnom svete, plnom nepokoja a násilia, nemôže nepoložiť. A ak to označenie „kresťanský“ nepovažuje len za heslo, musí sa poctivo zamyslieť i nad tým, ako sa kresťanské učenie s otázkou násilia vyrovnáva. Predovšetkým v slovách a činoch jeho Zakladateľa.
Pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa na Veľký piatok apeloval na solidaritu s utrpením a prenasledovaním kresťanov a i mnohých ľudí iného vyznania, avšak zároveň hovoril o premene, ktorú prinieslo na svet utrpenie Ježiša Nazaretského, ktoré mlčky hlásal z kríža. „Na Kalvárii vyhlasuje definitívne Nie násiliu. Proti nemu stavia však nie iba nenásilie, ale oveľa viac, totiž odpustenie, miernosť a lásku. Ak dochádza k násiliu i naďalej, nemôže sa už ani vzdialene dovolávať Boha a ukrývať sa do Jeho autority. Takéto konanie by bolo degradáciou pojmu Boha do primitívnych a neotesaných foriem, ktoré už vo svojom náboženskom a občianskom zmýšľaní ľudstvo prekonalo…“ (Raniero Cantalamessa, 3.4.2015)
Ibaže podobne ako krásne Tolstého myšlienky, ani slová pápežského preláta nedávajú odpoveď na to, ako chrániť milióny nevinných ľudí pred svojimi agresívnymi bratmi a sestrami, ktorí tu na tomto svete proste sú. Táto otázka je naliehavá, a je aktuálna tak dnes, ako bola aktuálnou v celých ľudských dejinách.
Myslím si, že Ježiš Nazaretský sa k tejto dileme postavil veľmi presne. Áno, sám sa rozhodol nielen znášať násilie svojich katov, ale dokonca prosil i o odpustenie pre nich. Vo svojej dokonalosti bol dôsledný v tom, čo tak radikálne vyhlásil v známej programovej reči na Hore už na začiatku svojho verejného účinkovania: „Počuli ste, že bolo povedané: ´Oko za oko, zub za zub!´ No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé…“(Mt 5,38-39)
Lenže tento program cesty k dokonalosti je určený tomu, kto sa sám rozhodne na ňu vydať. Kiež by takých bolo čo najviac! Kiež by tak urobili všetci! Problém násilia by prestal existovať. Kým to tak ale nie je, tak je situácia zložitejšia, ako to vidí Tolstoj, či Cantalamessa. Nastaviť druhé líce je úžasné a veľké, ale len ak nastavím svoje vlastné líce. Nikto však nesmie nastavovať líca iných! Ak vidíme násilie, páchané na iných ľuďoch, nemôžeme sa zbaviť vlastnej zodpovednosti za to, že našou povinnosťou je sa ich zastať. A politika, ktorej hlavným poslaním je chrániť ľudí, musí v takom prípade účinne zasiahnuť. I kresťanskodemokratická. A účinne, znamená násilie zastaviť. Nielen o tom hovoriť.
Veď si len spomeňme, ako ten istý nenásilný Ježiš uplietol bič, aby vyhnal z chrámu peňazomencov! Znesväcovali dom jeho Otca. Bol to nepochybne násilný čin. Nešlo však o pomstu, ani o osobnú vec, ale o obranu hodnoty, ktorá sa sama chrániť nevie. Rovnako je potrebné brániť ľudí, na ktorých sa páchajú krivdy a násilie, a nie sú schopní sa ochrániť sami.
Na Veľkonočný pondelok sa k problému násilia vrátil i pápež František. Podľa správy TASR „vyzval svetové spoločenstvo na ´konkrétnu a účinnú pomoc pri obrane a ochrane našich bratov a sestier, ktorí sú prenasledovaní, vyháňaní, zabíjaní, stínaní len pre to, že sú kresťania´. Pápež zopakoval, že medzinárodné spoločenstvo by malo dostať súhlas na použitie vojenskej sily ako poslednej možnosti na zastavenie ´nespravodlivej agresie´ páchanej militantmi extrémistickej organizácie Islamský štát.“ (6.4.2015, Svätý otec – Regina Caeli na Nám. Sv.Petra)
Kresťanská demokracia sa nemá úzkostlivo ukrývať za pacifizmus všeobecného nenásilia. Keď vidí okolo seba zlo, jej povinnosťou je proti nemu bojovať. A ak sa nedá inak, tak i spravodlivým použitím donucovacej moci. Nazdávam sa, že práve pre takéto okolnosti platia tiež Ježišove tvrdé slová: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč.“ (Mt 10,34)