O niekoľko dní si pripomenieme štvrťstoročie od ustanovujúceho zjazdu Kresťanskodemokratického hnutia. Ním sa po páde totalitného režimu zavŕšil vstup kresťanských demokratov do reálnej politiky. KDH vtedy vzniklo na základe výzvy niekoľkých kresťanských aktivistov, ktorá nachádzala mohutnú odozvu medzi stovkami tisícov kresťanov. Z týchto ľudí, čo po desaťročiach nepriazne, diskriminácie a i prenasledovania začali zdvíhať hlavy, sa sformovalo hnutie, ktoré vo svojich počiatkoch bolo skutočne široké a vrúcne.
Nadšenie a mohutnosť prvotného hnutia vyplývali zo spoločného prežívania veľkej chvíle nadobúdania dovtedy nevídanej slobody. Kresťania zrazu prestali byť občanmi druhej kategórie a mohli sa podieľať na formovaní verejného života. Ibaže práve z toho, z čoho sa kresťanskí demokrati, ako nová politická formácia, vtedy tešili, z možnosti vstúpiť do verejného života, sa prvotná jednota začala veľmi rýchlo vytrácať. Ukázalo sa, že ak sa aj úprimne a masovo hlásia ku kresťanstvu, to ešte zďaleka neznamenalo rovnaký postoj k zásadným politickým témam, ktoré veľmi rýchlo priniesol život.
Hneď na začiatku boli tieto veľké témy dve. Kresťanská demokracia musela zaujať postoj v zápase medzi ľavicou a pravicou, a zároveň sa musela postaviť k budúcnosti spolužitia Slovákov a Čechov.
Nešlo o teoretické politologické vymedzovanie. Bol to neľútostný zápas o moc. Po páde komunizmu sa stará nomenklatúra usilovala udržať čo najviac zo svojich mocenských a ekonomických pozícií. Svoje pretrvávajúce mocenské ambície zakrývala zdôrazňovaním svojej starostlivosti o sociálne postavenie más. Tak sa u nás rodila ľavica. Všetko, čo v tom čase navrhovala, a i to, čo sa mohlo zdať vtedy aj celkom rozumné, ba i to, čo naozaj rozumné bolo (lebo treba uznať, že i také veci sa vyskytli), malo zároveň mocenský kontext, zachraňovať svoje pozície, a spochybňovať novú demokratickú politickú moc. Túto novú demokratickú moc už vtedy pejoratívne označovala za pravicu, pretože to patrilo ku komunistickej rétorike odvždy, až sme si na to všetci zvykli. V podmienkach ostrého politického zápasu sa pravica len formovala. Musela riešiť transformáciu režimu a skoncovať s nereálnymi vzťahmi v ekonomike, a to bolelo. Navyše, nové politické strany budovali amatéri, ktorí sa predtým pripravovali buď u komunistov (pretože tí mali do revolúcie monopol na politiku), alebo nikde. Na ktorú stranu barikády sa vtedy mali postaviť kresťanskí demokrati? Na stranu svojich nedávnych utláčateľov, čo nebudovali ale brzdili, alebo na stranu síce nedokonalých, a v mnohom veľmi odlišných formujúcich sa demokratických politických prúdov, ktoré sa však stali spojencami kresťanských demokratov v základnej mocenskej otázke vtedajšej doby? Tak sa KDH celkom prirodzene stalo súčasťou pravice.
V prvom období po revolúcii sa rozpútal aj boj o osud Československa. Kresťanskí demokrati nemohli zostať ani mimo tohto zápasu. Na jednej strane tu bola tragická skúsenosť ľudáckej politiky z obdobia druhej svetovej vojny, na druhej strane však i problémy spolužitia s Čechmi, ako i spomienka na to, že náš spoločný štát vo svojej krátkej histórii v kritických chvíľach ohrozenia dvakrát zlyhal a nenašiel dostatok politickej sily na to, aby bránil svojich obyvateľov pred agresorom.
Dilemy týchto dvoch zápasov rozčesli pôvodnú jednotu mohutného hnutia. Vyplývalo to z povahy týchto zápasov. Keby sa bolo KDH vtedy rozhodlo aj inak, opustili by ho možno iní, ale i tak by sa to spoločné nadšenie z jeho začiatkov udržať nedalo. Z dvadsiatich percent, ktoré dostali kresťanskí demokrati v prvých slobodných voľbách zostalo o dva roky osem.
Pre osudy kresťanskej demokracie je táto prvotná skúsenosť mimoriadne dôležitá. V nej sa totiž pôvodná, dosť pohodlná predstava, že kresťanskú demokraciu tvoria a volia kresťania, ktorých je na Slovensku ešte dosť, ukázala ako neuskutočniteľná. Pretože v reálnych politických zápasoch majú i kresťania rozličné názory a záujmy. Moderná kresťanská demokracia by sa mala oprieť o čosi pevnejšie, ale zároveň oveľa prácnejšie. Mala by skúmať drámu svojej doby a v nej hľadať odpovede na jej dilemy z hľadiska hodnotového systému, vychádzajúceho z kresťanského pohľadu na človeka. Je dôležité, aby vo svojej politike vychádzala z hlbokej programovej základne a z realistického prijímania toho, čo naozaj hýbe spoločnosťou. Nestačí, aby sa vo svojej politike uzavierala len do takzvaných „kresťanských tém“. Pre svoju vlasť bude naozaj užitočná vtedy, ak jej program bude otvorený tomu, čo prináša doba. Ak príjme nové riziká a bude hľadať kresťanským presvedčením inšpirované odpovede na všetky závažné spoločenské témy.
Iba tak ju nezaskočia zápasy, ktoré prináša skutočný život, a iba tak nebude spoločnosti vnucovať témy, ktoré väčšinu jej členov nezaujímajú. Podľa mňa však iba tak má naozaj budúcnosť a môže sa stať znovu veľkou. Veľmi si želám, aby sa takou stala!