V čase, keď kremeľskí jastrabi oživujú Brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity sa mi zdá veľmi užitočné pripomenúť príspevok vzácneho muža, čestného predsedu KDH, Antona Neuwirtha k tomu, že dnes je Slovensko v lepšej pozícii ako Ukrajina, alebo Gruzínsko. Jednak rok, v ktorom sme si pripomenuli sto rokov od Neuwirthovo narodenia ešte trvá, a jednak aj preto, lebo práve včera ruskí vyjednávači prišli s nehoráznou požiadavkou obmedziť aktivity NATO aj vo východoeuróskych štátoch, ktoré sú členskými štátmi aliancie. Teda aj u nás. Našťastie, o svoju suverenitu už nemusíme bojovať sami. Pripomeňme si, ako k tomu prispel náš Tonko!
Myslím si, že Anton Neuwirth najvýznamnejšie zasiahol do politiky KDH v zásadnej diskusii o jeho geopolitickej orientácii. Táto rozprava prebiehala v celom hnutí od vzniku samostatnej Slovenskej republiky a trvala niekoľko rokov. Ako to býva pri zložitých otázkach, napokon sa táto téma začiatkom roku 1995 skoncentrovala do binárnej otázky, či podporíme členstvo Slovenskej republiky v NATO, alebo nie. Diskusiu odštartoval predseda KDH Čarnogurský a presadzoval, aby sme prihlášku Slovenska do aliancie nepodporili. Naopak, západnú orientáciu, a z nej vyplývajúcu podporu nášho členstva v štruktúrach Západu, teda aj v NATO, som vtedy ako podpredseda KDH presadzoval ja.
Rozhodujúca diskusná bitka sa zviedla 10.apríla 1995 v rekreačnom zariadení Národnej rady SR v Papierničke. Zúčastnilo sa na nej asi päťdesiat členov KDH z celého Slovenska. Rozprava trvala niekoľko hodín. A bolo to v nej tak „fifty-fifty“. To, čo napokon, podľa môjho názoru rozhodlo, bolo vystúpenie Antona Neuwirtha. Ten bol v tom čase nielen čestným predsedom KDH, ale slúžil aj ako veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici. Neuwirth vtedy povedal zaujímavý postreh: „Otázku vstupu do NATO vo Vatikáne nikto nespochybnil. Hlavne však naši ľudia chcú ísť do NATO skôr ako proti. Rusko nie je v súčasnosti kresťanskou krajinou a pod nejaký dáždnik sa musíme schovať. Je zaujímavé, že kresťanstvo sa vo svojich prvých rokoch usídlilo nie u barbarov, ale v hedonistickom Ríme.“ Bol to vtedy najťažší kaliber, a toto napokon naklonilo misku váh v prospech nielen proatlantického stanoviska KDH, ale v prospech západnej orientácie politiky hnutia. Na základe tejto rozpravy v Papierničke potom o necelé dva týždne (22.apríla 1995), napriek pozícii predsedu Čarnogurského, predsedníctvo rozhodlo, že na základe širokej diskusie o tejto vážnej téme, Kresťanskodemokratické hnutie je za dobré vzťahy s Východom a za morálnu obrodu Západu, ale že bezpodmienečne chceme, aby Slovensko vstúpilo do NATO.
Tým sa vtedy najväčšia a najvýznamnejšia opozičná strana rozhodla jednoznačne za prozápadnú orientáciu. Nebyť toho, nikdy by nevznikla dohoda opozičných strán, ktoré potom získali moc v roku 1998, Slovensko by sa nedostalo ani do NATO ani do Európskej únie, a s najväčšou pravdepodobnosťou by tu dodnes ešte vládol Mečiar tak, ako v Bielorusku Lukašenko. Toto Anton Neuwirth svojim postojom v apríli 1995 zásadne ovplyvnil, a ja som mu za to veľmi vďačný.