Už som sa dnes nechcel venovať KDH, lebo svet a Slovensko už nepochybne čakajú, aby som sa začal zaoberať nimi. Ale vyhlásenie podaktorých členov predsedníctva hnutia k minoritnému hlasovaniu na sneme, reakcie naň a pre kresťanských demokratov nie práve povzbudivý prieskum ma dnes doviedli k tomu, že ešte pár slov tomuto môjmu hnutiu venujem. A to aj keď mi niektorí moji priatelia v KDH vyčítajú, že o vnútorných veciach by som mal hovoriť na vnútorných fórach. Opakovane im pripomínam, že politická strana sa uchádza o hlasy verejnosti, a preto nie je internou vecou, aké v nej vládnu pomery. Ostatne, aké vnútorné fóra vlastne existujú? Je takouto platformou azda snem raz za dva roky, na ktorom sa bežným delegátom poskytnú tri minúty (a keď si vyvzdorujem viac, tak päť a pol)? Nie, som presvedčený, že kresťanská demokracia sa stane dôveryhodnejšou, ak sa bude cieľavedome usilovať o to, aby bola otvoreným domom zo skla. Aby priťahovala tým, že v nej je miesto pre každého poctivého občana.
Bol som za to, aby snem prijal uznesenie, ktorým vylúči povolebnú, vládnu spoluprácu s tými, čo Slovensko doviedli do situácie, v ktorej je. Je to poctivé. Keď zaznela výhrada, že prečo to robíme jeden a pol roka pred voľbami, v rozprave som pripomenul, že preto, lebo už do volieb iný riadny snem nebude. Neprekážalo mi však, že zazneli aj príspevky, ktoré o tomto zásadnom politickom postoji najvyššieho orgánu KDH chceli diskutovať a uvádzali svoje argumenty proti jeho prijatiu. A neprekáža mi ani to, že zaň nehlasovali. A rovnako mi ani teraz neprekáža, že tí, čo nehlasovali, to aj verejne povedali a svoje stanovisko podporili svojimi argumentami. Uznesenie bolo prijaté veľkou väčšinou. Je to záväzný pokyn pre povolebné rokovania predstaviteľov KDH. Ja som tomu rád. Tí, čo to chceli inak sa s tým musia naučiť žiť. Ale to samozrejme neznamená, že by teraz nesmeli o tom už ani hovoriť. Nejestvuje téma, o ktorej by akékoľvek väčšinové uznesenie mohlo zakázať hovoriť. Toto je demokracia. Teším sa, že sa do hnutia vrátila pluralita, my nie sme stranou jedného muža. Ak túto pluralitu unesieme, budeme silnejší. Takže priatelia, kádeháci, len pokojne!
Aj preto som predvčerom písal o svojich dojmoch zo snemu, ako o povzbudení. Prednostne to nebolo kvôli tomu, že sme veľkou väčšinou zaujali zásadný postoj k hlavnému politickému zápasu na Slovensku. To bolo dôležité, a ako som už spomenul, som tomu rád. Ale ešte viac ma potešilo to, že sa do hnutia po rokoch vrátila celkom poctivá politická diskusia. Aj kritická. Toto potrebujeme, ak nechceme, aby z nás vyprchal život. A nevšímajme si rozličných pochybovačov, ktorí všetko vidia iba z tej pesimistickej stránky. Silnejší budeme, ak sa napriek nim dokážeme začať znova tešiť z toho, že v súčasnom politickom zápase zasa hľadáme hru. A náznaky takéhoto hľadania našej politickej hry tam v Ružomberku v rozprave zazneli. Konečne!
Nikdy som sa nestresoval z prieskumov. Zaujíma ma stav, ktorý vnímam aj bez nich. Na pondelkovom stretnutí Kresťanskodemokratickej akadémie KREDIT v tejto súvislosti jeden náš priateľ veľmi výstižne povedal, že KDH len reaguje. Hráme s čiernymi figúrkami. Podľa mňa je to preto, lebo sme sa nechali strhnúť ideológiou návratu kamsi, kam sa vrátiť aj tak nedá. A hrdo to nazývame konzervativizmom. Takže veľmi nervózne odmietame veci, ktoré prináša život, a ktoré, milí priatelia, nezastavíme. Pred sto tridsiatimi rokmi kresťanskí demokrati v Uhorskej ľudovej strane (medzi nimi i tí naši, slovenskí) bojovali ako o život proti občianskemu sobášu. A dnes už nikoho, dokonca ani nás nenapadne, že toto by malo byť predmetom nejakého zásadného politického zápasu o charakter spoločnosti. Tento typ konzervativizmu v dynamike sveta prehráva jednu vartu za druhou. A bude prehrávať aj naďalej. Toto predsa nechceme!
My by sme mali hovoriť radšej o tom, čo sú tie veci, ktoré sú vo verejnom živote naozaj trvale, alebo dlhodobo a do hĺbky dôležité. Čo potrebujeme, aby sa dalo dôstojne žiť. Napríklad, aby sme nemali pri hodnotení našich blížnych, spojencov i súperov, rozličné metre. Politický pragmatizmus k nim vedie. Alebo, aby sme vedeli odhaľovať štrukturálne nespravodlivosti v spoločnosti, ktoré deformujú zásadu rovnosti príležitostí a aj pred zákonom. Predovšetkým však, aby sme si uvedomili, čo vlastne vyplýva zo základných programových hodnôt, ku ktorým sa KDH už pri vzniku prihlásilo: sú nimi sloboda, spravodlivosť a solidarita. Preto, milí priatelia, som sa potešil, že snem schválil ideovú konferenciu hnutia, na ktorej by sme sa o tomto mali otvorene porozprávať. Lebo tŕpnuť, či budeme mať v najbližšom prieskume, a potom aj vo voľbách, tesne nad, alebo tesne pod päť percent, je ubíjajúce. A nič veľké s tým nevykonáme. Aby sme boli silnejší, aby sme boli pre Slovensko naozaj jedným z pólov jeho demokratickej politiky, potrebuje KDH reformu. Takú, akú urobili nemeckí kresťanskí demokrati z predvojnovej, defenzívnej strany Centrum na CDU, ktorá vyviedla nemecký ľud z katastrofy, akú si zatiaľ ešte u nás možno ani celkom nevieme predstaviť. Podľa mňa, máme na to.