Aby bolo jasno: som presvedčený, že to, čo sa dostalo do ústavy, to je číra ideológia. Nebude to mať žiadne priame dopady na náš život. Ale ako veľmi výstižne píše Solženicyn o Leninovi, rozpory v teoretických, teda ideových predstavách o verejnom živote budúceho vodcu revolúcie, i u najbližších priateľov už v dobe jeho exilu, neskutočne dráždili, „…pretože sa od nich potom odvíjajú nároky na úlohu vodcu“. A tohto prístupu tvorcu boľševickej politickej ideológie sa nevieme zbaviť ani viac ako tri desaťročia po tom, ako sme z ústavy vypustili vedúcu úlohu ich strany. Máta to v našich mysliach a ozve sa vždy, keď začneme hovoriť o ideách, na ktorých stojí naša politická činnosť. A pokušenie urobiť z našej ideovej predstavy zákon, či dokonca zabetónovať ju do ústavy nadväzuje na tieto predstavy. Lebo od toho očakáva presne to, čo sme z nej v decembri 1989 vypustili: vedúcu úlohu v spoločnosti.
Naivní sú tí, čo od toho očakávajú niečo iné a odvolávajú sa na svedomie. Politika je vždy o moci. Ak sa toho boľševického prístupu k diskusii o ideách vo verejnom živote ale chceme zbaviť, nepomôžu nám kŕčovité a vášnivé hádky, ale iba poctivá rozprava, v ktorej si dokážeme vypočuť aj toho, kto prichádza s odlišnými ideami. A akceptovať jeho právo na miesto pod slnkom. Idey sú v politike, tak ako v náboženstve, ale vlastne v živote vôbec, mimoriadne dôležité. Môžeme im uveriť, ale ak nám ich niekto chce vnútiť, tak berie ľuďom to najdôležitejšie, čo nás robí ľuďmi: našu slobodu. Dôstojný život potrebuje o tom, čo si myslíme, nepretržitú a poctivú spoločenskú diskusiu. Majme k ideám našich blížnych úctu! Môžeme sa usilovať ich o tom, čo si myslíme presvedčiť, ale nesnažme sa im to nanútiť. Keď sa to raz naučíme, tak tu budeme mať skutočnú demokraciu. A všetci pohrobkovia vodcu revolúcie skončia v prepadlisku dejín.