Šesť desaťročí od chvíle, keď sa podpisom zmlúv vo Večnom meste začal jedinečný projekt integrácie slobodných európskych národov a ich štátov, môžeme spoločne so súčasným rímskym biskupom konštatovať, že sa tým položili základy „…pevnosti mieru, budovy zloženej zo štátov, ktoré neboli spojené násilím, ale prostredníctvom slobodnej voľby dobra a navždy sa tak vzdali vzájomnej konfrontácie. Po mnohých konfliktoch Európa konečne znovu našla seba samú a začala budovať svoj dom.“ (vystúpenie pápeža Františka pri preberaní Ceny Karla Veľkého, 6.5.2016). V priebehu zhruba dvoch generácií sa z tohto projektu utvorilo spoločenstvo, aké v histórii národov nášho kontinentu nemá obdobu. Tam, kde sa po stáročia viedli vojny, vybudoval sa priestor slobodného pohybu, pokojného riešenia sporov a i čiastočnej solidarity. Nie je to málo. Európska únia je nepochybne úspešným príbehom oproti čomukoľvek, čo tu kedykoľvek do začiatku integrácie bolo.
A napriek tomu, akoby strácala dych. Ľudia vo Veľkej Británii sa rozhodli z tohto projektu vystúpiť. Protieurópske nálady možno registrovať i vo väčšine členských štátov. Niekde vo väčšej, inde v menšej miere. Už sa pred tým nedá zavierať oči. Lenže, nečudujme sa! To muselo prísť. Z rozdrobenej Európy sa začala formovať mocnosť. Z pôvodnej rozparcelovanej mapy štátov, ktoré majú pár miliónov, prípadne pár desiatok miliónov obyvateľov, hašteriacich sa a súperiacich po stáročia svojej histórie, sa zrodil útvar s pol miliardou ľudí, schopný síce niekedy ťažko, ale predsa formulovať spoločnú víziu svojho miesta v súčasnom svete. To nemohlo zostať bez odozvy. Myslieť si, že Európska únia nenarazí na rivalitu mocností, ale i fundamentalistických ideologických komunít, ktoré v nej začnú vidieť konkurenta svojich záujmov, by bolo naivné. A práve táto rivalita vedie súperov Únie k tomu, aby napadli to, čo vnímajú ako jej najslabšie miesto. Paradoxne je to práve to, na čo sme hrdí: že vznikla nie ako dôsledok výbojov, anexií a násilných zaberaní územia, ale zo slobodného rozhodnutia ľudí v európskych štátoch. V dobe mocných médií, internetu a sociálnych sietí sa nepriatelia európskeho projektu usilujú rozkladať myšlienku európskej jednoty priamo vo fundamente tohto spoločenstva, ktorým sú jeho občania. Boj o Európu sa vedie v hlavách ľudí.
Preto si myslím, že súčasný problém Európskej únie nemá štrukturálnu povahu. Môžeme mať milión pripomienok ku fungovaniu jej inštitúcií, a samozrejme veľká časť z nich bude opodstatnená. Veď nič ľudské nie je dokonalé. A samozrejme, je užitočné robiť aj štrukturálne zmeny všade tam, kde sa ukáže, že to bude fungovať lepšie. Ale tým sa hlavný zápas vyhrať nedá.
Takýmto pokusov sú i scenáre, s ktorými prichádza predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker. Ide vlastne o výpočet piatich štrukturálnych alternatív. Prvý scenár je zachovať jestvujúcu úroveň integrácie. Druhý by bol znížiť jej stupeň prakticky len na spoločný trh. Tretý scenár predpokladá zúžiť rozsah integrácie avšak prehĺbiť stupeň integrácie v tom, čo by zostalo integrované. Štvrtým scenárom je taká integrácia, ako kto chce – takzvaná viacrýchlostná Európa. A napokon piaty Junckerov scenár hovorí o komplexnom zvýšení stupňa integrácie – teda v zásade o federalizácii Únie. Je to v podstate kompletný zoznam nekatastrofických možností. A je iste užitočné, keď sa ním budú počas osláv výročia podpisu Rímskych zmlúv predstavitelia členských štátov zaoberať. Ibaže pre budúci osud Únie je oveľa dôležitejšie, či ju jej obyvatelia, občania, budú naďalej chcieť. A to, pri všetkej úcte, nezáleží od toho, ktorý z týchto scenárov sa na nejakom summite presadí.
Pri oslavách sa samozrejme bude veľa hovoriť aj o hodnotách, na ktorých európska integrácia vznikla. O tom, čo vyznávame v súčasnej Európskej únii. Mnohí sa budú zamýšľať nad tým, kde sme sa azda vzdialili od ducha otcov zakladateľov, a ako sa k tejto inšpirácii vrátiť. Budú to pekné a užitočné úvahy. A nepochybne v nich bude aj veľa pravdy. Ale národmi Európy nepohnú. Reči o hodnotách bez toho, aby sa za ne bojovalo, aby sa za ne prinášali aj obete, napokon vyznejú ako frázy. Tu potrebujeme činy.
Pápež vo vyššie citovanom vystúpení pripomenul slová jedného z otcov zakladateľov Roberta Schumana. „Európa nevznikne naraz alebo podľa jediného plánu. Vznikne skrze konkrétne činy…“ Jedným z takých konkrétnych činov bolo utvorenie Spoločenstva uhlia a ocele, takzvanej Montánnej únie. Bol to konkrétny krok, bez vzletných rečí, ale namierený na potreby ukončiť logiku závodov v zbrojení medzi tradičnými európskymi rivalmi. Úspešný konkrétny čin s ďalekosiahlymi dôsledkami. Blahodarnými pre celú vtedajšiu slobodnú časť Európy.
I teraz budú potrebné predovšetkým konkrétne kroky. Pravda pre potreby obrany pred tým, čo ohrozuje naše národy a Úniu dnes.
Európska únia prežije iba ak si jej lídri, ale aj reprezentácie jej členských štátov uvedomia, že sa proti samotným základom európskej integrácie už niekoľko rokov vedie hybridná vojna. A vyvodia z toho záver, aký by mala vyvodiť každá mocnosť, ktorá čelí agresii. Zmobilizovať svoje sily a bojovať v zápase, ktorý prebieha.
Aby sme boli spravodliví, niečo sa v tom už deje. Sú to opatrné krôčiky, ktoré sa vydávajú za formovanie spoločnej obrannej a bezpečnostnej politiky. Vytvára sa velenie pre spoločné operácie, hľadá sa účinnejšia a kooperatívnejšia forma ochrany vonkajších hraníc Únie, investuje sa aj do istej ochrany pred šíriacou sa nepriateľskou ideológiou. Smelšie vízie hovoria aj o európskej armáde a komplexnom systéme kolektívnej európskej bezpečnosti. Ale v konkrétnych činoch, ktoré by to realizovali, narážajú tieto predstavy na rozpory medzi vôľami jednotlivých členských štátov a potrebami celku. Hlavne však, všetko sú to defenzívne opatrenia. Iba reagujú na niečo, čo sa už deje a deje sa premyslene a vo veľkom rozsahu. Sú stratégiou pre „starú vojnu“.
Obrana Európskej únie vyžaduje zmysel pre novú stratégiu vedenia konfliktov. Takú, ktorá nebude uvažovať výlučne alebo prevažne o operáciách štandardných ozbrojených síl. Stratégiu, ktorá bude vychádzať z toho, že súčasný konflikt sa rodí v hlavách ľudí. Konkrétnym krokom pre napĺňanie takejto novej stratégie by mohlo byť utvorenie inteligentného centra pre ofenzívne vedenie hybridnej vojny s rozsiahlou sieťou agentúr vo všetkých členských krajinách, ale vo svojej činnosti orientovaných nielen dovnútra, ale aj, a možno predovšetkým voči obyvateľom mocností či vyznávačom komunít, čo voči Únii vystupujú nepriateľsky.
Viem, že úradnícky uvažujúci demokratickí vodcovia môžu namietať. Informačné operácie hybridnej vojny označia za propagandu. A tá, podľa nich, nemá čo hľadať v demokratickom slobodnom režime. Im však je potrebné zdôrazniť: toto, čo sa v priestore Európskej únie dnes deje, už nie je normálna súťaž politických ideí a názorov. Toto je vojna. Vojna vedená mocnými informačnými nástrojmi. Ony dnes určujú obsah a povahu konfliktu, do ktorého Úniu a jej členské štáty zaťahujú. A cieľom tohto konfliktu, tejto vojny, je rozložiť Európsku úniu.
Vytvorenie veľkorysého európskeho strediska pre ofenzívne vedenie hybridného konfliktu by utvorilo cestu k obrannej únii 21.storočia a k zmene trendu v zápase o mysle ľudí v Európe. V tom vidím uskutočniteľný konkrétny krok, ktorý by mohol naplniť slová o demokratických hodnotách a veľké idey otcov zakladateľov európskej integrácie znovu obsahom. Len úspech v tomto hybridnom informačnom zápolení môže totiž otvoriť novú kapitolu v projekte Európy, ktorý budú Európania znovu chcieť. Projekt, pre ktorý budú ochotní pracovať a za ktorý budú vedieť aj bojovať.
Je to dôležité! Šesťdesiat rokov od slávnostnej chvíle podpisu Rímskych zmlúv totiž nejde o osud nejakého pyšného Bruselu, ale znovu, tak ako vtedy, ide o osudy nás všetkých.