K stratégii vojny i politiky

Často sa ma v rozhovoroch ľudia pýtajú na môj názor, ako a kedy sa skončí vojna na Ukrajine? Spravidla odpovedám spomienkou, že keď sa ma rovnako vo februári pýtali, či si myslím, že tam Rusi vpadnú, odpovedal som vtedy, že si to nemyslím. A mal som pre to významný argument: mali tam na takú akciu málo vojakov. A predsa sa Putin do tej avantúry pustil. Mýlil som sa v odhade toho, čo urobí. Mal som však pravdu, že mal na to málo vojakov. Najlapidárnejšie to vidíme v týchto dňoch, keď kvôli tomu, aby to preňho neskončilo fiaskom, musí mobilizovať ďalších. Je naozaj ťažko predpovedať, čo urobí človek, ktorý sa nerozhoduje racionálne. Má pred nami istú výhodu, lebo jeho nevyspytateľnosť mu umožňuje konať neočakávane. Ale táto výhoda môže niekedy priniesť úspech iba v prípade, že všetko prebehne a aj skončí rýchlo. Ak však zaskočení a aj nepripravení stratégovia, ktorí uvažujú racionálne, nečakaný útok unesú, tak čas začne hrať pre nich. Pretože iracionálne vedenie vojny nie je stratégiou. To sa stalo u našich východných susedov. Neviem ako a kedy to skončí, ale mobilizácia mladých mužov, ktorí masovo nechcú bojovať, je ďalším racionálnym argumentom, že Putin v tejto vojne nemôže uspieť. Len my sa tu v Európe a v Amerike nenechajme rozložiť jeho hybridnou “maskírovkou”! Zajtra uvidíme, ako budú voliť Taliani. Výsledky by sme mali brať vážne a vyvodiť z nich stratégiu pre politiku v celej Európskej únii. I na Slovensku. Pretože improvizácia a “plátanie dier” ňou ani v politike nie je.