Pred tridsiatimi rokmi rozhodlo Federálne zhromaždenie ČSFR ústavným zákonom o zániku Československa. Bol som vtedy poslancom jeho Snemovne národov. Hlasoval som proti tomuto ústavnému zákonu. V podstate z rovnakých dôvodov, pre ktoré by som bol aj proti tomu, aby Slovensko vystúpilo z Európskej únie. Československo bolo v roku 1992 demokratickým štátom, pozostávajúcim z dvoch demokratických republík a nikto nás v tomto zväzku násilím nedržal. Tak, ako je to dnes aj v Únii, ktorá je takisto dobrovoľným zväzkom (i keď oveľa voľnejším) demokratických štátov. Spolu sme Slováci a Česi boli silnejší. Tak, ako sme združení v Únii podstatne silnejšími, ako každý osve. Dnes vidíme, ako je to v krízových situáciách rozbúreného sveta dôležité. Okrem toho, som presvedčený, že pre náš život je oveľa lepšie budovať, ako búrať. Áno, niekedy sa treba zbaviť toho, čo už nefunguje, čo odumrelo a je brzdou lepšej budúcnosti. Ale to nebol prípad Československa po tom, ako sa zbavilo totalitného režimu, tak, ako to nie je ani prípad Európskej únie v tejto rozbúrenej dobe.
A navyše, ako poslanec som po zvolení v júni 1992 sľuboval vernosť Českej a Slovenskej federatívnej republike. Ako každý z vtedajších zástupcov našich národov. Pre mňa taký sľub neboli iba prázdne slová. Vyslovil som ich dobrovoľne, vedomý si ich obsahu a záväzku. Podľa mňa to je v demokratickej politike, založenej na mandáte, ktorý svojim zástupcom dávajú voliči, veľmi vážna vec. A nemožno s ňou nakladať oportunisticky. Tí, čo sa vtedy nevedeli dočkať, kedy sa toho tu na východ od rieky Moravy naplno zmocnia, nás, čo sme nehlasovali za rozdelenie, potom celé roky označovali, že sme boli proti Slovensku. Nikdy to nebola pravda. Naopak. Hlasovali sme tak práve preto, lebo sme mali svoju vlasť, túto krajinu medzi Dunajom a Tatrami naozaj radi a boli sme presvedčení, že pri jej zveľaďovaní spolu s našimi českými bratmi, bude život i na Slovensku lepší. Bohužiaľ, nevyšlo to. Tak si to aspoň nepokazme v úžasnom projekte demokratickej Európy!