Predvčerom som si v RTVS pozrel novú diskusnú reláciu. Vlastne som pôvodne ani nechcel, ale zapozeral som sa. A nechcel som veriť svojim očiam a ušiam. Hosťom bol Kajúcnik. Nie celkom rozumiem, čo povzbudivé, povznášajúce, či len proste zaujímavé môže od takého človeka zaznieť. Jediným dramaturgickým zámerom takého výberu môže byť len to, aby pritiahol zvedavosť divákov. V mojom prípade sa to tvorcom podarilo.
Ale okrem dosť pochybných emócií, ktoré sa usiloval Kajúcnik vzbudiť, nič nové som sa nedozvedel. O tom, že tu už po stáročia fungoval a funguje systém “já na bráchu, brácha na mně” veľmi dobre vieme. Kajúcnik sa ani nepokúsil naznačiť, že by mu čo len trošku prekážalo, keď sa stal súčasťou tohto systému. Kým mu to prinášalo príjemný život, hovel si v ňom. Len keď “spadla klec” a strčili ho do väzby, tak si údajne uvedomil, ako povrchne žil. A jeho “sebareflexia” vyústila do toho, že začal udávať svojich doterajších kumpánov. Nuž veru, takého priateľa by som nechcel. Pristihol som sa, že mi dokonca tých jeho komplicov začalo byť tak trochu aj ľúto. Iste to nie sú neviniatka, ale na to tu máme celú mašinériu žandárov, prokurátorov a sudcov, aby pátrali, odhaľovali a zadovažovali hodnoverné dôkazy. Nie pohodlné výpovede človeka, ktorý sa akože polepšil, a to na účet svojich doterajších kamarátov.
I keď Kajúcnik má iste pravdu v tom, že taký systém tu máme, jeho slová nemajú pre mňa žiadnu hodnotu. A nepovedú k náprave ani trošku. To sa dá len pozitívnou politikou, múdrou a cieľavedomou osvetou a výchovou. A je to beh na dlhú trať. Exupéry v novele “Vojnový pilot” píše, že “manžel nechodí od domu k domu rozprávať svojim susedom, že jeho žena je pobehlica. Tak svoju česť nezachráni. Lebo jeho žena je z jeho domu. Nemôže sa robiť lepším na jej účet. Až keď sa vráti domov, má právo dať najavo svoj hnev.” Zrejme stará škola. Dnešná RTVS a azda i časť spoločnosti to vidí asi inak. Mne sa to bridí. Jediné, čo som ocenil, bol “pokerface” moderátora počas celého toho odporného monológu.