Ku kauze Šimečkovcov sa už skoro každý vyjadril. Dosť nerád, ale predsa som sa rozhodol sa k tým hlasom pripojiť. Ale trochu z iného uhlu. Lebo je podľa mňa pre politiku na Slovensku dôležitý.
Na úvod chcem zdôrazniť, že s MIchalom Šimečkom som sa osobne prvý krát stretol pred dvoma týždňami na jednom podujatí, predstavili sme sa a prehodili asi tri vety. Sympatické vety. Ale poznal som jeho starého otca a aj otca. Obaja ťažké politické kalibre. Takže mladý Michal vyrastal v prostredí, ktoré politike rozumie. To je pre toto remeslo dosť dobrá kvalifikácia. A ešte dodávam, že hoci ho voliť nebudem, lebo pochádzam z iného ideového aj politického kmeňa, vážim si túto dynastiu.
To, čo sa okolo Šimečkovcov deje však je závažné. A je dosť ťažko to zvaliť len na individuálne zlyhanie (to je jedno koho všetkého konkrétne). Druhá strana to dokonale využije. Spraví z toho okno do toho, ako funguje celé to prostredie, ktoré je samotným podhubím politickej koncepcie postliberálnej ideológie, ktorú zjednodušene nazývame progresívnou. Preto bez ohľadu na to, či mladý Michal (ktorý za to priamo vlastne ani nemôže) na čele strany Progresívne Slovensko zostane, alebo ho vymenia, musíte, milí progresívni priatelia, čakať, že škody, ktoré táto kauza spôsobuje, budú mieriť na samotnú podstatu vašej koncepcie fungovania spoločnosti. Tam by ste sa mali zamerať.
A druhá, nemenej významná súvislosť s touto kauzou je povaha, akou sa vedie politický zápas v demokratických štátoch tejto doby. Už to takmer nikde nie je poctivá súťaž o idey a o to, ako lepšie spravovať verejné veci. Je to ostrý zápas o to, komu sa pred voličmi podarí súpera účinnejšie diskvalifikovať ako hriešneho (zlého) a nekompetentného. Aj u nás je to z našej strany barikády zničujúce útočenie na Fica a jeho adlátusov, ako na stelesnenie zla a neschopnosti riešiť problémy Slovenska. Tak, ako to ostatne vždy robil aj on na adresu Dzurindu, potom Radičovej a neskôr Matoviča, Hegera, či Ódora. A teraz Šimečku. Lenže keď ma niekto v takomto zápase nachytá na hruškách, že ani ja nie som celkom bez hriechu, tak nepomôže brániť sa tým, že ten môj hriech je predsa menší. Oveľa lepšie bude, ak sa dokážeme vyrovnať so starým podobenstvom Zakladateľa kresťanstva: „Kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameň!“ Ono sa napokon vždy ukáže, že toto by nemalo byť hlavným rozlišovacím kritériom pre našu voľbu v slobodnej, demokratickej súťaži. Nejde v nej ani tak o to, kto je mravne lepší a kto horší (to nech posúdi Boh), ale kto vie lepšie riadiť štát.
Ak by Michal Šimečka stál o to, čo si, ako politický bard hoci z iného dvora, myslím, že by mal urobiť, tak je to toto: Hlavne by mal pravdivo priznať svoj vlastný podiel na kauze. Myslím si však, že ten je zanedbateľný. Nemal by zutekať, ale mal by urobiť poctivú reflexiu toho čo sa stalo, a aj čo to znamená pre tú aktivistickú politickú koncepciu spoločnosti, ktorá za progresívcami (a nielen za nimi) je. A potom by sa mal vo svojej politike celkom sústrediť na to, čo a s kým bude robiť, ak mu voliči dajú mandát, aby vládol. Ako vyvedie Slovensko z tejto neľahkej doby. To ponúkať voličom. A prestať už s tou doterajšou politikou sústredenou takmer výlučne na diskvalifikáciu politického súpera. Tá sa vždy vráti ako bumerang. A nemali by sme nikto zabudnúť, že v demokratickej politike nikdy nevieme, kedy budeme aj dnešného súpera potrebovať. Nie pre naše vlastné, ale pre spoločné dobro všetkých.