Pred rokom som ešte veril, že pravica aspoň v zásadných mocenských otázkach nájde spoločnú reč. Dnešnej vládnej strane sa podarilo, nepochybne veľmi šikovne, zmobilizovať veľmi efektívny vládnuci postkomunistický klan. Tí, čo k nemu nepatria, potrebujú vidieť aspoň svetlo na konci tunela. Keď totiž u nás hovoríme o pravici, nejde o poučky z politickej teórie. Ide o týchto ľudí. Stali sa štatistami, ktorí trpne sledujú, ako si vládne bratstvo parceluje Slovensko, a ako ho postupne zaťahuje mimo hlavný prúd západnej politiky. Strany, ktoré túto vládnu politiku kritizujú, sa samozrejme uchádzajú o hlasy a priazeň týchto ľudí. Ibaže zatiaľ ešte je sloboda prejavu a kritizovať nič nestojí. To, čo títo ľudia potrebujú, však nie sú reči, ale skutočná mocenská alternatíva. Taká, čo by bola spôsobilá zastaviť expanziu vlády jednej strany. Treba si však realisticky povedať, že za posledný rok sa kontúry takejto mocenskej alternatívy nestali jasnejšími. Skôr naopak.
Opozičné strany prakticky stratili komunikačnú základňu. Každá hrá na seba. Namiesto toho, aby Slovensku ponúkli reálnu alternatívu, pokračuje ich fragmentácia a v jej dôsledku opozícia ako celok poskytuje obraz bezmocnosti. Ľudia, ktorí by mohli byť základňou pravicovej alternatívy, sú znechutení, a ak by boli voľby teraz, nemalé množstvo z nich by neprišlo k urnám.
Čo by v takejto neutešenej situácii mali robiť kresťanskí demokrati?
KDH je už dnes zavedenou a štandardnou politickou stranou. Jej prívrženci nikdy nepatrili k niekdajšej komunistickej nomenklatúre a je celkom prirodzené, že sa po roku 1989 kresťanskí demokrati ocitli v tábore strán, ktoré na túto minulosť nenadväzovali. Kresťanskí demokrati preto majú v tejto chvíli viac ako príležitosť, ponúknuť frustrovaným pravicovým voličom nádej a východisko. A keď je niekto jediný, čo niečo môže potrebné urobiť, tak by to urobiť mal. Aby túto príležitosť mohli kresťanskí demokrati naplniť, sú však potrebné tri podmienky.
Po prvé, nemôžu koketovať s Ficom. Je jasné, že vládna strana musí uvažovať o tom, ako bude zostavovať vládu, ak v roku 2016 už nezíska absolútnu väčšinu. Bude preto robiť všetko, aby systematicky podporovala tie témy opozičných strán, ktoré ich stavajú proti sebe. Bude sa usilovať vytvárať dojem, že ak chcú tieto strany niečo presadiť, tak je to možné len so Smerom. Je to triviálna taktika, ale zatiaľ sa Ficovi darí. Nikto však nemôže budovať mocenskú alternatívu spolu s niekým, voči komu má byť. Kresťanskí demokrati majú príležitosť stať sa alternatívou voči postkomunistickému politickému bratstvu, ale iba vtedy, keď s ním nebudú uzavierať kšefty. Iba vtedy tomu ľudia, o ktorých ide, naozaj uveria.
Druhou podmienkou, ktorú by mali kresťanskí demokrati naplniť, aby mohli ponúknuť znechuteným pravicovým voličom reálnu nádej, je skutočný záujem o zlepšenie ich životnej situácie. Žiadna iná téma nesmie mať väčšiu prioritu. A to je citlivá vec. Lebo niektoré špecificky kresťanské témy zanášajú do prostredia nekomunistických voličov viac rozporov ako súladu. Kresťanskí demokrati by mali mať viac porozumenia pre potreby a vnímanie i tých voličov, ktorí týmto témam nerozumejú. To neznamená sa ich vzdať. Treba však rozlišovať, čo je naozaj politickou témou a čo patrí inam. A v tých témach, ktoré majú aj náboženský aj politický kontext, by mali kresťanskí demokrati postupovať trpezlivo a so schopnosťou vážiť si aj postoje ľudí, čo sa s týmto kontextom nestotožňujú. Nie z taktických dôvodov, aby získali ich hlas. Jednoducho z úcty pred tým, že i títo ľudia nesú v sebe dar slobody. A oni budú veriť iba tomu, kto ho bude rešpektovať.
Tretia podmienka, potrebná pre to, aby sa sformovala reálna mocenská alternatíva spôsobilá poraziť Smer, je návrat k dialógu. Viem, že to neboli kresťanskí demokrati, čo v uplynulom roku prestali komunikovať. Napriek tomu, ak majú budovať proti postkomunistickému klanu akcieschopný front, tak do toho nemôžu ísť sami. Nemali by zanedbať ani jednu príležitosť na politický dialóg so žiadnou z opozičných politických strán. Ony sú iné. Majú svoje záujmy. Kritizujú KDH. Radi by na seba strhli čo najviac priazne voličov a médií. Niektoré majú lídrov, s ktorými sa KDH rozišlo. A možno zostali aj nejaké osobné averzie. To všetko by mali kresťanskí demokrati vedieť uniesť. Pápež František nedávno hovoril o tom, že tak ako je potrebné vedomie vlastnej kresťanskej identity, rovnako potrebný je aj autentický dialóg a schopnosť empatie.
Keby sa v nadchádzajúcej politickej sezóne kresťanskí demokrati sústredili predovšetkým na napĺňanie týchto troch podmienok, stanú sa užitočnými nie ani tak pre seba, ale predovšetkým pre našu vlasť. A znovu vzbudia nádej.