Pred chvíľkou som sa vrátil z behu. Krásne počasie, všade plno bezstarostných ľudí, zabávajúcich sa v hlúčikoch často ďaleko prevyšujúcich odporúčaný počet, rúška bolo vidieť skôr výnimočne. Akoby sme už vyhrali. Pritom ešte stále každý deň umrie viac ľudí ako počas celej prvej vlny. Viem, že nám tie obmedzenia už všetkým lezú na nervy, ale vláda by tu mala mať rozum a mravnú silu nepopúšťať. Kým odborníci nepovedia, že už možno.
Spomenul som si v tejto súvislosti na prvé, celkom senzačné víťazstvo Grékov nad oveľa početnejšími a vojensky zdatnými Peržanmi. Bolo to v septembri roku 490 pred Kristom a bitka sa odohrali na maratónskom poli, zhruba 40 kilometrov po súši od Atén. Sparťania a ostatní Gréci nechali aténskych bojovníkov v štichu. Bojovali preto sami, celý deň, ale napokon sa im napriek tomu podarilo nepriateľa poraziť a zahnať do lodí. A presne vtedy sa všetkým zdalo, že nadišiel čas oslavy. Ibaže Peržania síce ustúpili, ale ich bojová sila bola stále značná. A tak sa rýchlo rozhodli, že oboplávajú polostrov Súnion, a kým budú víťazi oslavovať, vpadnú do nechránených Atén a obsadia ich. Po mori to bolo asi sto kilometrov. Grécky veliteľ Miltiadés však mal tú mravnú silu, aby vyčerpaným a naradosteným Aténčanom zakázal oslavovať a prinútil ich zrýchleným pochodom presunúť sa do hlavného mesta. Kým nepriatelia oboplávali mys, oni už boli tam. A zachránili srdce vtedajšej Helady.
Viem, že ísť proti tomu, čo by ľudia veľmi chceli, je v demokracii ťažké. Ale sú situácie, ktoré si to vyžadujú. A viem tiež, že je to veľmi nevďačný biznis. Miltiada žiarliví Aténčania o niekoľko mesiacov obvinili, že ohrozuje ich demokratické zriadenie a uvrhli ho do väzenia, kde na následky zranenia zomrel. Potom mu síce postavili sochu, ale až o dvetisíc päťsto rokov neskôr. Veľkí štátnici a vojvodcovia však vždy vedeli, že sú situácie, keď im nesmie ísť o vďačnosť ľudu, ale o jeho skutočný prospech. Hlavne, keď ide o jeho záchranu.