Na Alexandra Dubčeka môžeme byť aj tridsať rokov po jeho smrti hrdí

Pred tridsiatimi rokmi zomrel najznámejší slovenský politik Alexander Dubček. Spoznal som ho ešte v čase, keď nebol známy ani len na Slovensku. Boli sme susedia. Ja, ešte chlapec, on už vtedy komunistický aparátčik. Naša rodina mala celkom iné zázemie, a tak sme si spočiatku udržiavali istý odstup. Postupne sme však zistili, že náš sused je dobrý človek. A tak sa naše vzťahy stávali stále viac priateľskými. Dubček i počas krátkeho obdobia Pražskej jari, v čase keď sa stal hviezdou, zostal skromný a priateľský. A neskôr, po ruskej invázii a po jeho politickej likvidácii, pod neustálym tlakom štátnej bezpečnosti, prakticky v izolácii od ostatného sveta, odolal. Nezlomili ho. Po roku 1989 možno čakal viac, ale nedal to nikdy najavo. Lebo mu šlo o ideály, a tie boli pre neho dôležitejšie než jeho vlastné ambície. Môžu si dnešní salónni ideológovia, ktorí nikdy nezažili ťarchu politickej zodpovednosti, osudových rozhodnutí a krutosť politického zápasu, hovoriť o ňom čo chcú! Zaraďovať ho do svojich ideologických šuplíkov. “Šani báči” bol osobnosťou, na ktorú môžeme byť hrdí. Teším sa, že sme ho mali, a že som mal to šťastie ho aj osobne poznať. Verím, že dnes je už v príbytku, ktorý Pán dejín pripravil tým, čo svoj život zasvätili zápasu o pokoj a spravodlivosť.