Veľmi sa teším z vystúpení, ktorými nový pápež začína svoj pontifikát. Pokračuje v úsilí svojho predchodcu Františka o Cirkev, ktorá nebude ideologicky uzavretým skanzenom len pre seba. Ide im obom, ale v ich ponímaní vlastne samotnému Stvoriteľovi ide predsa o všetko, čo plný lásky stvoril. V tom má Cirkev, nie uzavretá, ani klerikálna, ale synodálna svoje osobitné poslanie. Samozrejme aj vo vnútri v sebe, ale hlavne voči celému ľudstvu.
„Zem si odpočinie, spravodlivosť zvíťazí, chudobní sa budú radovať, obnoví sa mier, ak sa nebudeme správať ako dravci, ale ako pútnici. Už nikto nebude žiť sám pre seba, ale zladíme svoje kroky s krokmi druhých…Boh stvoril svet, aby sme boli spolu. ´Synodalita´ je cirkevný názov pre toto vedomie. Je to cesta, ktorá vyžaduje, aby každý uznal svoj dlh, aj svoj poklad, a cítil sa súčasťou celku, mimo ktorého všetko vädne, i tie najoriginálnejšie charizmy… Ježišov Duch mení svet, pretože mení srdce. Je inšpiráciou pre ten rozmer života, ktorý má obmedzovať naše presadzovanie samých seba, naše reptanie, svárlivosť, naše pokušenie vstupovať druhým do ich svedomia a siahať na ich zdroje. Pán je duch a kde je duch Pána, tam je sloboda…Kde sa toto deje, tam je radosť. Radosť a nádej…Výzvy, pred ktorými ľudstvo stojí, budú menej desivé, budúcnosť menej temná, rozlišovanie menej ťažké…,“ hovoril pápež Lev pred týždňom v predvečer sviatku zoslania Ducha.
Nie, ani tento pápež neženie katolícku cirkev do kultúrnych vojen, ale očakáva od nás, aby sme sa cítili súčasťou bôľov i radostí celej ľudskej rodiny a vnášali do nej radosť a nádej. Pretože, ako rád a často cituje Augustína Aurelia: „Žime dobre, a doba bude dobrá. My sme tá doba.“