Františkova púť po našej vlasti vyvrcholila veľkou ľudovou slávnosťou k pocte patrónky Slovenska. Hovoril tam o tom, čo dodnes dáva kresťanstvu život. Rozprával o kresťanskej viere. O tom, čo, jej dáva ducha svojho Majstra, a o tom, ako s touto vierou majú jeho učeníci i v týchto časoch prichádzať k ľuďom, medzi ktorými žijú. Hľadať a kráčať po nových cestách, nezabúdať a neopúšťať prorocké poslanie, a napokon do tretice, kresťanská viera nemôže nebyť bytostne spätá so solidaritou, so súcitom, čo neuhýba pred bolesťou a utrpením bratov a sestier v tomto svete.
“Mária, Bolestná Matka, jednoducho zostáva pod krížom. Stojí pod krížom. Neutečie preč. Nesnaží sa zachrániť si život. Nepoužíva ľudskú lesť ani duchovné anestetiká, aby sa vyhla bolesti. Toto je dôkaz súcitu: zostať pod krížom. Zostať s tvárou plnou slzí, ale s vierou človeka, ktorý vie, že vo svojom Synovi Boh premieňa bolesť na radosť a víťazí nad smrťou,” uviedol František tretiu z vlastností kresťanskej viery. A poukázal na to, že pravá kresťanská viera nie je súkromným podnikom, ktorého predmetom je len osobná spása. Kresťanská viera má spoločenské poslanie: “Bratia a sestry, viera, ktorá nie je abstraktná, nás pobáda vcítiť sa a byť solidárnymi s núdznymi. Táto viera, podľa Božieho štýlu, pokorne a bez rozruchu odstraňuje bolesť sveta a zavlažuje spásou brázdy dejín.” My, slovenskí kresťanskí demokrati by sme o týchto slovách mali veľa rozjímať, azda si pritom aj spytovať svoje svedomie, ale hlavne by sme sa takúto kresťanskú vieru, hľadajúcu nové cesty, prorockú a súcitnú, mali usilovať premietať i do našej služby národu!”