Prinútil som sa včera sledovať finále Veľkej ceny Eurovízie. Môj prvý dojem bol príšerný. Neprirodzené hlasy, pesničky, ktoré ma ničím neoslovili, svetelné efekty, spôsobilé vyvolať skôr epileptický záchvat, než čokoľvek pozitívne, no proste dekadencia. Ale potom som si uvedomil, že ak sa to mladým ľuďom páči, ak ich to robí radostnejšími, zhovievavejšími, láskavejšími, lepšími, vernejšími, zdržanlivejšími, ak im to dáva pokoj, teda, ako v dnešnom čítaní píše Apoštol národov, ak im to pomáha, aby mali radi ľudí, tak i toto môže byť na povznesenie im aj svetu, do ktorého prichádzajú. Cesty Ducha bývajú nevyspytateľné. Aj keď mne sa viac páčila dnešná slávnostná omša v bazilike svätého Petra s piesňami, ktoré majú svoju melódiu, kde muži vyzerajú a majú hlasy ako muži a ženy dokážu byť krásnymi, aj keď sú oblečené, a kde každé slovo i úkon majú svoje miesto. Asi som trochu staromódny. Ale je dobre, kým žijeme v slobodnom svete a môžeme si vyberať, a kým sa vzájomne dokážeme vo svojej rôznosti tolerovať.