“Klamú všetci!” To je obľúbená fráza tých, ktorých zaskočili vlastné nepravdy. Postboľševická nomenklatúra, ktorej sa aj po vyše troch desaťročiach ešte stále cnie za ich zlatým vekom normalizačného obdobia a za Sovietskym zväzom, ktorému sľubovali vernosť na večné časy, bola chvíľu trochu zaskočená. Všetci mocní Kremľa sa zaprísahavali, že nenapadnú, a napadli. Ešte stále tvrdia, že to nie je vojna, a je to vojna. To, že ich reči nie sú v súlade so skutočnosťou, je tak očividné, že to musia uznať aj ich obdivovatelia u nás. A tak prichádzajú s novým softvérom o všadeprítomnej lži. Dokonca som zachytil, že sa odvolávajú na akýsi citát Winstona Churchilla. (Zrazu je pre nich autorita.) Údajne povedal, že vo vojne klamú všetci. Prečítal som väčšinu Churchillových kníh, ktoré sa mi podarilo získať, a priznám sa, že tento jeho výrok mi akosi unikol. Ale ak to aj sú jeho slová, treba si uvedomiť ich kontext. Bol politickým lídrom krajiny, ktorá sa rok bránila vtedy skoro všemocnému nacistickému Nemecku celkom sama. V zápase na život a na smrť je vojnová lesť mravne prípustná. Ale je pravda, že lesť, znamená uviesť súpera, a dakedy aj vlastných bojovníkov, do omylu. Teda vlastne to znamená klamať. Protivníka, aby sme ho oslabili, a svojich, aby sme im dodali guráž. Lebo vojna je vždy aj zápasom o morálku vlastného ľudu. Lenže to šlo o manažment taktických informácií, ktoré boli súčasťou obrany Británie. To najpodstatnejšie však bolo jasné. Bolo jasné, kto bol agresor a kto bol obeť. O tom Churchill nikdy neklamal. A to bolo podstatné. Lebo neklamal o tom, že obrana jeho vlasti, vystavenej zničujúcim náletom a neustálemu strachu pred vylodením, je spravodlivá. A takisto je to jasné aj teraz. Naozaj nie je pravda, že klamú všetci. Práve v tejto zásadnej veci je to Kyjev, kto neklame. A nevidí to len ten, kto to nechce vidieť.