Opozičné strany by mali uvažovať ako zobrať hlasy Ficovi, a nie sebe navzájom

OLYMPUS DIGITAL CAMERAPo minuloročných voľbách sa medzi opozičnými stranami rozpútal absurdný zápas o  to, kto je pravou alternatívou voči vláde. Stará pravica proti novej pravici a naopak, liberáli proti všetkým. Nikto iste nemôže spochybniť, že naša krajina je čo do svojho ústavného usporiadania demokratickou. Politických strán máme vcelku požehnane, nikto ich nezakazuje, pôsobiť môžu slobodne. A predsa jestvuje reálne nebezpečenstvo, že náš politický systém prestane v praxi fungovať ako reálna pluralitná demokracia. Hrozí, že tu bude dominovať jedna politická strana a bude si robiť, čo sa jej zachce. Nie že by tým ostatným dakto v ich činnosti bránil. Proste s nimi prestane vládna strana, ale i voliči, počítať ako s reálnou silou.

Neformálne politické spoločenstvo, ktoré začalo používať označenie Ľudová platforma, sa mohlo stať strategickým krokom k účinnej spolupráci opozičných politických strán. To by ale muselo mať ozajstnú ambíciu zhromažďovať. Fragmentácia opozičného prostredia nadobudla také rozmery, že každý počin, usilujúci sa o zastavenie tohto procesu, by mal význam. Lenže Ľudová platforma, po niekoľkých sľubných náznakoch, sa napokon stala iba nástrojom na kabinetné dohadovanie troch politických strán, ktoré na jednej strane spolupracujú, a na druhej strane sa už roky ako rivali vzájomne strážia. Nových hráčov Ľudová platforma už neoslovila. V nominácii do NKÚ sa chytila na priehľadnú Ficovu udicu a dostala sa do zbytočného konfliktu s liberálmi. Sformovala sa teda ako blok starej pravice, navyše pre nové témy už neschopná spoločnej akcie. Po tom, ako sa ukázalo, že sa Ľudová platforma nedohodne na spoločnom postupe ani v mocensky vcelku bezvýznamných krajských voľbách vo všetkých krajoch, prakticky stráca politický význam. Je platformou, ktorú spája už len minulosť jej účastníkov. 

Nová pravica a liberáli vycítili šancu zmocniť sa hlasov svojich opozičných rivalov. Objavili sa podozrivé prieskumy verejnej mienky. Liberáli, ktorí sa ocitli v izolácii a nebezpečnom pásme politického prepadliska, stupňujú svoje útoky na najsilnejšiu štandardnú opozičnú stranu, na kresťanských demokratov. A otvárajú témy, ktoré ich evidentne ideologicky ešte vzďaľujú. I keď dobre vedia, že ich zo svojej pozície nedokážu presadiť. Nová pravica čo sa začala formovať okolo politickej strany Daniela Lipšica, prijala skupinu liberálov, ktorí sa oddelili od tých pôvodných. Akoby to bol konečne krok, ktorý má fragmentáciu opozičného priestoru zabrzdiť. Ibaže to taký krok v skutočnosti nie je. Príliš z neho trčí úsilie zobrať hlasy starej pravici. A o tom hlavný politický zápas na Slovensku nie je. 

Čím viac budú opozičné zoskupenia zápasiť o hlasy medzi sebou, čím viac sa budú usilovať každé z nich oslabiť či zničiť svojho rivala vo vnútri opozície, tým pokojnejšie si bude môcť vláda robiť čo chce. To je jednoduchá logika, ktorej by mali porozumieť aj opoziční lídri. Ako sa tomuto rozkladnému procesu v opozícii dá čeliť? Ako sa dá zabrániť tomu, aby sme sa celkom demokraticky a nenásilne, po niečo vyše dvoch desaťročiach, nevrátili k vláde jednej strany? Podľa môjho názoru sú potrebné tri veci.  

Po prvé, je potrebné si urobiť poriadok v samotných opozičných stranách. Aj keď sú v opozícii, musí byť jasné, čo je ich línia v hlavných frontoch slovenskej politiky. Nemôžu mať viacero politických línií. Ako môže volič voliť svoju politickú stranu, ak jej hlavný politický súper Smer v celoštátnom meradle, má byť jej spojencom na úrovni kraja? Veď bude zmätený a pravdepodobne i znechutený. V demokratickej strane treba chrániť slobodu a pluralitu názorov, ale aj demokratická strana musí robiť jednu politiku. Inak to potom nie je jedna strana. 

Druhým krokom, ktorý je potrebný k tomu, aby sa proces „zbezvýznamňovania“ opozície zastavil, je návrat k poctivému úsiliu o širokú dohodu. Osobné problémy z minulosti musia ísť nabok. Politika by mala byť v lepšom prípade o hodnotách, a keď to nejde, tak aspoň o objektívnych záujmoch. Akákoľvek dohoda všetkých opozičných strán na spoločných hodnotách, alebo aspoň spoločných záujmoch, má teraz cenu zlata. Treba sa o ňu usilovať. 

Najdôležitejšou vecou, takou, ktorá môže vrátiť opozíciu znovu do hry o moc, sa musí však stať spôsobilosť opozičných strán plne sa sústrediť na hlavný politický zápas. Ide o to, aby sa koncentrovali na úsilie získať hlasy ľavicovou propagandou zmátožených voličov. Iba ak sa im podarí toto, dostane sa vláda znovu pod skutočnú kontrolu. Osud demokracie na Slovensku závisí od toho, či sa opozičným stranám podarí zobrať hlasy Ficovi, nie sebe navzájom.