Snívam o takej kresťanskej demokracii, ktorá bude otvoreným domom. O takej, ktorú budú viesť veľkorysí lídri. A budú koncipovať jej politiku podľa svojho presvedčenia a vízie. Nie podľa prieskumov vrtkavej verejnej mienky. Ten dom by mal byť otvorený pre všetkých kresťanských demokratov. Aby som to vyjadril i obrazmi konkrétnych, pre mnohých iste i kontroverzných tvárí, mal by byť otvorený tak pre Záborskú, ako aj pre Dzurindu. Veľkodušnosť je nielen dobrá a kresťanská vlastnosť, ale má aj pragmaticky pozitívne dôsledky. A platí to aj naopak. Pretože to bola práve úzkoprsosť a neustále vypočítavanie ako kto komu ublížil, čo povedal, či urobil v minulosti, čo postupne zatvorilo dvere, viedlo a vedie k odstavovaniu i vlastných ľudí, a čo napokon doviedlo dnešné KDH tam, kde je. Mimo hru. Ešte sa ale stále môže do najvyššej ligy vrátiť. Ibaže to bude možné, a bude to mať zmysel nielen pre niekoľko prípadne zvolených funkcionárov, lež pre budúcnosť nášho ľudu iba vtedy, ak bude kresťanská demokracia taká, že dokáže v pohnutej dobe, ktorú žijeme, veľkoryso prehovoriť k srdcu tohto ľudu. A dať mu nádej, že sa zo života v našej vlasti budeme môcť naozaj tešiť. A byť na ňu hrdí. Preto KDH tak potrebuje najskôr obrodu a modernizáciu seba samého. O to mi už dlho ide. A vnímam, že v tom nie som sám. Priatelia, azda i cez dielčie neúspechy, ak si zachováme svoje presvedčenie a budeme vytrvalí, napokon sa nám to podarí!