Musím sa priznať, že to, čo ma v slovenskom verejnom živote zatiaľ napĺňa opatrným optimizmom, sú dlhodobé prieskumy verejnej mienky. Nie preto, lebo by v nich viedli moji favoriti, ale preto, lebo svedčia o zdravom pluralizme nášho ľudu. V postkomunistických štátoch to nie je až tak bežné. V mnohých z týchto štátov sa z nie príliš dlhého experimentu s politickou slobodou vyvinul model dominantnej strany, ktorá i v relatívne slobodných voľbách pravidelne prevalcuje všetkých. Ani u nás sa za tých tridsať rokov nesformovala štandardná politická scéna západného typu, ale ani sa kontroly nad verejnou mocou nezmocnila jedna všemocná politická garnitúra. Hoci pokusy o to tu boli, sú a iste ešte budú. Zatiaľ neuspeli. Stálo nás to veľa zápasov, iste aj chýb, ale politické zdravie si naša spoločnosť doposiaľ uchovala. Píšem to preto, aby sme si k víkendu pripomenuli aj niečo pekné a neutopili sa len v nariekaní, aké je to tu všetko nanič. Nie je, a mohlo by to byť tak horšie, ako aj lepšie. Jediní od koho to závisí, sme my sami.