Rozhodnutie britských voličov je treba prijať ako fakt. Nemá zmysel toto rozhodnutie ľutovať, ani sa naň zlostiť. A už celkom nepatričné je považovať ho za tragédiu. Toto rozhodnutie nie je tragédiou. Je to ale veľmi vážne rozhodnutie, a preto by sme ho nemali prijímať pasívne. Malo by nás vyburcovať k odvážnym politickým činom. Najskôr však ale bude užitočné, ak sa nad príčinami a dôsledkami britského referenda zamyslíme. Po prvé, ono je celkom logickým vyústením dlhodobého vzťahu Britov voči kontinentálnej Európe. Po druhé je jasnou výzvou európskym národom, aby sa hlbšie zamysleli nad povahou, modelom a rozsahom integrácie svojich štátov. A napokon je i veľkým varovaním pre nové, a pomerne neskúsené štáty, hlavne tie malé, aby dokázali rozlišovať, čo je pre ich existenciu naozaj podstatné. Z tohto zamyslenia by mali vyplynúť návrhy pre Európu budúcnosti.
Veľká Británia, kedysi impérium, nad ktorým slnko nezapadalo, bola voči akémukoľvek zvyšovaniu politickej váhy kontinentálnej Európy vždy veľmi ostražitá. A to pokračovalo aj v čase, keď o svoje postavenie superveľmoci postupne prišla. Integračné procesy, ktoré sa rozbehli v Západnej Európe po druhej svetovej vojne, dôsledne odmietala. Až vtedy, keď zistila, že neúčasť v inštitúciách, čo táto integrácia priniesla, je pre Britániu nevýhodná, sa napokon aj ona postupne stala ich členom. Nerada, s výnimkami a s výhradami. Teraz, keď európska integrácia narazila na vážne politické problémy, jej hosťovanie v tomto klube, z rozhodnutia jej voličov, končí. Treba to brať tak, ako to je. Veľká Británia ani v minulosti nebola súčasťou mnohých európskych dejov, žila si svoj život na ostrovoch a vo svojich kolóniách, a záležitosti kontinentálnej Európy ju spravidla začali zaujímať až vtedy, keď sa to začalo dotýkať jej postavenia a záujmov. Britskí voliči usúdili, že to tak teraz nie je, tak rozhodli, že hrdý Albion sa z Európy stiahne. V týchto súvislostiach je ich rozhodnutie logické a dalo sa očakávať. Aké to bude mať dôsledky na ich život, na integritu ich vlastnej ríše, pretože Veľká Británia je v podstate tiež zväzkom, úniou štátnych útvarov viacerých národov, je od tejto chvíle ich vec. Nás, na pevnine, to už trápiť nemusí.
Oveľa viac energie a politickej práce by sme ale mali venovať samotnému usporiadaniu Európskej únie. Ak sa nič neurobí, bude britské rozhodnutie inšpirovať aj ďalšie európske národy. Hoci ich dôvody budú iste často veľmi odlišné, predsa v jednom treba kritiku, s ktorou prišli aj Briti, brať vážne. Obrovský rozsah spoločenskej regulácie, ktorá prichádza z Bruselu, podväzuje zdravú iniciatívu a slobodu ľudí, a hlavne, nie je krytá skutočnou legitimitou. Za rozhodnutiami európskych úradov občania Európy cítia v lepšom prípade úradníkov a v horšom prípade lobistické záujmy vplyvných korporácií. Z Únie sa stal nepreniknuteľný kolos rozličných administratívnych a ekonomických procesov, čo udusili prvotný étos európskej integrácie, ktorý vychádzal z mravných a politických predsavzatí a odvážnych činov veľkých osobností po druhej svetovej vojne. Navyše dnes Európska únia narazila na skutočné politické problémy a zdá sa, že jej lídri zostali bezradní. Či už sú to problémy spoločnej meny a fiškálne slabých členských štátov, alebo dráma masovej migrácie z problémových regiónov sveta, alebo otázky globálnej bezpečnosti, v ktorých sa Únia spolieha na pomoc zo zámoria, a tak trochu i na zázrak. To všetko vyžaduje odvážne politické riešenia, nie administratívne. Model súčasnej Únie však takéto riešenia neprinesie, nemá ako. Je absurdné, že jediný orgán, ktorý má mandát voličov celej Únie, Európsky parlament, je v skutočnosti iba diskusným klubom a nemá reálne právomoci, ktoré by z neho urobili orgán európskej moci. Skutočnú moc v Európskej únii majú stále členské štáty, ktoré ju celkom prirodzene uplatňujú predovšetkým s ohľadom na svoje vlastné záujmy a vykonávajú ju európski úradníci, ktorí sa už naučili v tom chodiť. Takýto hybrid nikdy nikde dlhodobo neprežil.
Štvrtkové britské rozhodnutie by malo viesť i k vážnemu zamysleniu predovšetkým takzvaných „malých hráčov“, teda takých, ako sme aj my, malé Slovensko. Aby sme sa priveľkou starosťou a sústredením na naše vnútorné rozpory a hádky nestali nepripravenou, a preto bezmocnou geopolitickou hračkou procesov, ktoré nás presahujú! Spomeňme si na veľkého českého mysliteľa Františka Palackého, premýšľajúceho o myšlienke rakúskeho štátu, ríše, ktorej súčasťou bol jeho národ, ako i národ našich predkov. ´Keby nebolo Rakúska, tak by sme si ho museli vymyslieť…´, písal ešte v roku 1848, uvažujúc o tom, ako významnú funkciu pre vtedajšiu európsku civilizáciu Rakúska monarchia plnila. O necelé dve desaťročia neskôr, tesne pred pragmatickým rakúsko-uhorským vyrovnaním, však už píše inak. Vidí nespravodlivé postavenie národov žijúcich v ríši a neochotu túto nespravodlivosť odstraňovať. A preto vtedy už píše, že ak to tak zostane, tak sa jeho národ bude musieť s bolesťou v srdci s touto inak skvelou ríšou napokon rozísť. „Boli sme pred Rakúskom, budeme aj po ňom!“ uzaviera oblúk svojich úvah Palacký. (František Palacký: „Idea státu rakouského“ in „Úvahy a projevy“, nakladatelství Melantrich, Praha 1977, str.387) Európska únia samozrejme nie je žalárom národov. Ale ak ich nebude priťahovať, ak ju nebudú vnímať ako svoju, ak budú pociťovať, že voči niektorým nie je spravodlivá, tak to s ňou nedopadne dobre. A i pre takýto prípad musia byť i také malé národy, ako je ten náš slovenský, pripravené.
Pápež František pri preberaní ceny Karola Veľkého 6.mája 2016 hovoril o výzve „neuspokojiť sa s kozmetickými zmenami či krivolakými kompromismi na korigovanie niektorej dohody, ale odvážne klásť nové základy…“ Hovoril o potrebe aktualizovať myšlienku Európy, a to tak, aby bola schopná priniesť svetu nový humanizmus, založený na schopnosti integrovať, schopnosti vstupovať do dialógu a schopnosti tvoriť.
A je tu teraz ešte jedna aktuálna vec. Nový európsky kontinentálny koncert je stále možný, a môže znieť dobre a slúžiť životu ľudí v Európe aj bez Británie. Ale úplný nebude bez inej veľkej európskej kontinentálnej veľmoci, a to bez Ruska. Po stáročia to tak bolo, a to bez ohľadu na režimy. I na to by mala aktualizácia európskej myšlienky neustále pamätať, lebo režimy prichádzajú a odchádzajú, ale národy zostávajú.
Len skutočná aktualizácia myšlienky Európy môže priniesť nové ústavné usporiadanie na Starom kontinente. Také, ktoré budú jeho národy vnímať ako svoje. Aby nestratili svoju identitu, a navyše získali aj nové povedomie spoločného európskeho domu. A aby naň mohli byť pred ostatným svetom hrdé. Keď sa tak stane, tak sa k tejto myšlienke azda prihlásia znovu aj národy Veľkej Británie. Myslím, že mnohí by sme sa z toho naozaj tešili.