Ruskému imperializmu nestačí iba poraziť protivníka – potrebuje ho zlomiť, zobrať mu česť a identitu

Keď komunisti súdili kňazov a disidentov za to, čo robili, bolo to kruté a na základe nespravodlivých zákonov, ktorými si chránili svoju moc. Zároveň však to bola dráma veľkej ľudskej statočnosti, na ktorú i po rokoch môžeme byť hrdí. Odsúdili a tvrdo ich potrestali za to, čo naozaj robili. A oni si vo svojej statočnosti zachovali svoju česť. Zocelili sa. Oveľa horšie to bolo s tými, čo ich súdili za vymyslenú trestnú činnosť. Najskôr ich zlomili, a potom ich nútili, aby pred súdom recitovali vopred pripravené samoobvinenia, ako zradili všetko, čo im bolo drahé a prosili o čo najtvrdšie tresty. Nič ponižujúcejšieho si neviem predstaviť. Keby sa tú komunistickú republiku aspoň trošku boli pokúsili rozvracať! Ale oni ju aj s ruskými poradcami práve takú tvorili. A rovnako ponižujúce mi pripadalo, keď nás po ruskej invázii v roku 1968 nútili prijať tú odpornú lož, že sem vlastne prišli potlačiť kontrarevolúciu. Tešil by som sa vtedy, aj ako trinásťročný, keby tu nejaká bola! Každý občan Československa, ktorý to zažil, to vedel. A predsa potom milióny ľudí nútili normalizačné komisie. aby pred nimi tento nechutný blud obradne vyznali. Rusom totiž nestačí svojich protivníkov vojensky poraziť. Musia ich zlomiť. Ide im o to, aby si prestali vážiť sami seba. Mysleli sme si kedysi, že je to ideologická zbraň, ktorú priniesol marxizmus v Leninovej úprave. Ale na Ukrajine dnes vidíme, že to má asi hlbšie základy. I to naše zajtrajšie výročie je veľkým varovaním. Nielen pred ruskou nenažranosťou a ich tankami a raketami. Ale predovšetkým pred ich cieľavedomým zámerom zobrať človeku to, čo mu dáva hrdosť a identitu. Bráňme sa tomu, lebo so svojou agresívnou a rafinovane lživou propagandou sa o to sa pokúšajú už aj u nás. I keď ich tanky sú zatiaľ ešte pomerne ďaleko.