Ešte sa vrátim k odchodom z KDH. Sám som taký absolvoval, a po rokoch ľútych politických zápasov som dospel k presvedčeniu, že to bola jedna z mojich dvoch najväčších politických chýb. Preto som sa už pred rokmi vrátil a teraz, keď sledujem reakcie na odchod Alojza Hlinu, napriek tomu, že mu v mnohom rozumiem, žiada sa mi hovoriť nielen o sebareflexii (ktorá je samozrejme vždy potrebná), ale aj zastať sa tohto spoločenstva. Prostredie KDH si vážim pre jeho dva prvky, ktoré tvoria jeho základ. Predovšetkým je to spoločenstvo založené na presvedčení. Ide o niekoľko tisíc ľudí roztrúsených po celom Slovensku, z ktorých väčšina neočakáva od svojho členstva žiaden osobný prospech. Spája ich kresťanstvom inšpirovaný pohľad na človeka a spoločnosť. Majú (máme) svoje chyby, ako ich má ostatne každý, nie sme exkluzívna partia, vyšli sme z ľudu a sme jeho súčasťou. Ale napriek tomuto základu, ktorý obsahuje konzervatívny prvok, v KDH vždy bolo, a dodnes je ovzdušie slobody. Nikto nikomu nikdy neupieral jeho názor, ani ak ho povedal nahlas a verejne. V KDH bol vždy priestor pre slobodnú politickú diskusiu. I kritickú voči vedeniu. To je nielen nesporne liberálny prvok, rešpektujúci slobodnú voľbu človeka, ale je to vlastne samotný grunt demokratickej politiky. Mám mnohoročnú skúsenosť so slovenskými politickými stranami, a nikde inde som na takéto prostredie nenarazil. Takú politickú formáciu, akou bývalo, a ešte stále môže byť KDH, už na Slovensku nikto nezaloží. Sformovala sa zo širokého ľudového hnutia, a jeho znaky nesie ešte dodnes. V dobe, keď sa zo slovenskej spoločnosti vytráca zmysel pre historickú kontinuitu, v čase, keď štát vedú politické fankluby bez náležitého vzdelania a kultúry, takúto politickú stranu veľmi potrebujeme.