Vystúpenie na seminári Kresťanskodemokratickej akadémie KREDIT o geopolitických potrebách Slovenska 13.6.2017

logo KREDITDámy a páni, 

najvýznamnejšou politickou zmenou, ktorú zažila naša generácia nebol pád totality v roku 1989. To bolo dôležité, ale diktatúra tu bola preto, lebo sme patrili do tej časti sveta, kde sa ani inak vládnuť nedalo. Sovietsky východný blok nemohol fungovať demokraticky. Pád autoritatívneho systému viedol k oveľa zásadnejšej, geopolitickej zmene. Slovensko (vtedy v rámci Československa) sa vrátilo na Západ. A nebolo to iba nejaké kabinetné rozhodovanie dovtedajších disidentov a potom nových politických garnitúr. Väčšina ľudí, čo vtedy štrngali kľúčikmi na námestiach, chceli žiť tak, ako žili ich súčasníci v západných krajinách. Preto bolo celkom prirodzené, že sa naša vlasť stala súčasťou toho, čo sme vtedy vnímali, a i dnes označujeme ako Západ. Najskôr to bola politická vôľa, neskôr i ústavné rozhodnutia a napokon, pokiaľ ide o najvýznamnejšiu politickú štruktúru Západu, aj hlasovanie občanov v referende.

Ibaže v politike nie je nič navždy. Dynamizmus života, nastupovanie nových generácií, prináša nové túžby, nové témy a samozrejme i reflexiu, často kritickú, toho, čo sme v uplynulých rokoch zažili. Navyše nežijeme tu pod Tatrami izolovane. Svet sa tiež neustále mení, silokrivky usporiadania medzinárodného poriadku nie sú o nič stabilnejšie ako tie vnútroštátne. Mení sa rozloženie síl vo svete, vyvíjajú sa aj ideové zdroje, ktoré ovplyvňujú politickú motiváciu ľudí. A tak sa nesmieme čudovať, že na planéte, kde si už po tisícročia udržiava to, čo v súčasnosti nazývame Západom, dejinnú iniciatívu, sa stáva azda práve preto terčom útokov, ktorých spoločným menovateľom je úsilie túto iniciatívu Západu vziať. Tieto útoky tu boli vždy. Prichádzali i zvnútra západnej civilizácie a po celú dobu jej existencie smerovali aj zvonka.

Je preto celkom prirodzené, že i u nás, na Slovensku sa hlas týchto protizápadných útokov usiluje nájsť vhodnú pôdu. Už aj z toho dôvodu, lebo sme geograficky na okraji západného spoločenstva národov. A treba povedať, že tieto hlasy nie sú celkom bez odozvy. A tak sa otázka našej príslušnosti k Západu stáva znovu politickou témou. Prispievajú k tomu i problémy, ktorým čelí Európska únia: migračná kríza, vystúpenie Veľkej Británie z Únie, nie príliš priateľský postoj súčasného amerického prezidenta voči Európe vôbec a jej Únii osobitne. Aktívne tomu pomáha agresívna protizápadná politika Ruska a i moslimských radikálov všetkých proveniencií. A tak sa pre Slovensko stáva otázka nášho postoja voči Západu znovu najdôležitejšou, ja si myslím, že dokonca vitálnou politickou témou súčasného obdobia. Postoj politických subjektov a osobností voči tejto téme, sa v budúcich voľbách stane rozhodujúcim rozlišovacím kritériom. Významnejším, ako členenie na pravicu a ľavicu.

O tomto je náš dnešný seminár. Dovoľte mi k tejto téme predniesť tri poznámky. 

Po prvé chcem zdôrazniť, že nemám najmenšie pochybnosti o tom, že ak protizápadné iniciatívy rozpútajú rozsiahlejší konflikt, nech už bude mať akúkoľvek podobu, Západ to prežije. Ba čo viac, napokon tento konflikt vyhrá. Málokto si vie predstaviť tú drvivú ekonomickú a vojenskú prevahu súčasného západného sveta. Táto prevaha nevznikla náhodou. Vyrástla zo samotnej podstaty slobodnej spoločnosti, otvorenej novým ideám, ľuďom a súťaži. Preto sa o osud západnej spoločnosti v konflikte, ktorý si neželáme, ale ktorý sa usilujú rozpútať jej nepriatelia, nebojím. Zmobilizuje sa a napokon, ako vždy, vyhrá. Toto je dôležité zdôrazňovať každému, kto ustupuje protizápadnej propagande. Pre malé národy je veľmi dôležité v dostatočnom predstihu odhadnúť, v akom spojenectve sa pre prípad takéhoto konfliktu ocitnú. Máme s tým historické skúsenosti. 

Po druhé. Západ nie je nejaká abstraktná ideologická konštrukcia. I keď identitu Západu po tisícročia utvárajú jeho náboženské a kultúrne základy, išlo vždy o civilizáciu, ktorá nadobúdala konkrétne štruktúry, štátoprávne i politické. Formy tejto štruktúry sa po stáročia menili a budú sa meniť aj v budúcnosti. Ale dôležité je, že mimo týchto štruktúr Západ nie je. I s tým máme skúsenosti. Je hazardom uvažovať, že však historicky i nábožensky tam predsa patríme, tak si môžeme dovoliť luxus nevydareného politického rozhodnutia. Osud Československa a i ďalších štátov bývalého sovietskeho bloku po druhej svetovej vojne, by mal byť pre nás dostatočne odstrašujúcim varovaním i pre budúcnosť. Toto je znovu veľmi aktuálne, osobitne v čase, keď sa v Európe a vo svete rozbehli deje, ktorým bude západná civilizácia čeliť dozaista aj novými politickými a právnymi formami svojej existencie. Bude na každom, i na nás, či tieto premeny dokážeme predvídať a či sa staneme ich aktívnymi účastníkmi. Pretože ak nám tento vlak ujde, premeníme sa na izolovaný nárazníkový štát. A to ešte v tom lepšom prípade.

A napokon po tretie je tu čosi, čo nám kedysi odkázal svätý pápež. Slovensko má, alebo by aspoň mohlo mať svoje poslanie. Voči komu? Podľa mňa práve voči Západu. Veď to zaznelo z úst rímskeho biskupa, nie moskovského patriarchu. Čo však môže západnej civilizácii ponúknuť malé Slovensko? Prvoplánovo by sa nám natískala myšlienka, že v degenerovanom prostredí politickej korektnosti a priveľkej tolerancie voči menšinám, tradičný Západ zabúda na hodnoty, ktoré ho utvárali a na potreby väčšiny svojho ľudu. A dnešná realita, ako ju vidíme, hlavne cez médiá a sociálne siete, tomu zdanlivo dáva za pravdu. Ibaže sme to naozaj my, čo môžeme hádzať kamene? Sú skutočné hodnoty v slovenskom prostredí ešte živé? Viac, ako napríklad u susedov v Rakúsku? Podaktorí povedia, že áno. Napríklad, že viac ľudí chodí u nás ku spovedi. Ale nebuďme príliš pyšní! Pretože ako ľudia, sa voči sebe a druhým asi nesprávame o nič lepšie ako naši spoluobčania v Únii kdekoľvek inde. Okrem toho, za tak zdôrazňovaným rubom degenerácie západnej spoločnosti, by sme nemali stratiť zmysel pre hodnotu slobody i toho najmenšieho, ktorú autoritárske režimy upierajú. A za niekedy azda prehnanou toleranciou voči menšinám sa pokúsme si uvedomiť, že každý z nás sa azda niekedy ocitneme v spoločenstve, ktoré sa môže stať tiež menšinovým. Vtedy zrazu oceníme, ak nás väčšina neprevalcuje. Západné hodnoty majú svoju hĺbku a pôvab, aj keď si to často ani neuvedomujeme. Zistíme to až vtedy, keď ich niekto začne odstraňovať.

A možno práve tu je to naše poslanie! Máme svoje skúsenosti s diktatúrou. A aj keď mnohí u nás s ňou kadejako kolaborovali, niektorí boli jej nositeľmi, máme aj skvelé svedectvá o hrdinskom zápase práve za hodnoty, ktoré utvárali Západ. Túto statočnosť možno bude naša civilizácia zasa potrebovať. U nás žije ešte veľa ľudí, ktorí o nej niečo vedia, pretože tento zápas na vlastnej koži okúsili a nezlyhali.

Milí priatelia, 

toto nie je nejaká abstraktná teória. Nachádzame sa zasa na akejsi geopolitickej križovatke a od toho, ako sa na nej budeme rozhodovať, dosť záleží, ako budeme žiť v budúcich dvoch-troch desaťročiach. Preto ako občan považujem postoj jestvujúcich politických subjektov na Slovensku k tejto otázke za rozhodujúce kritérium, podľa ktorého budem voliť. Znepokojuje ma ustupovanie politických strán propagande podporujúcej chaos protizápadnej politiky a z neho vyplývajúcu nejasnosť ich postojov. Osobitne ma trápi, že takýto nejasný postoj má zatiaľ i vedenie KDH. Bez jasnej politickej vízie, spojenej s vývojom západnej civilizácie, sa toho odporného, bezohľadného, byzantínskeho spôsobu správy verejných vecí, ktorý nás ešte i dnes, skoro tridsať rokov po páde režimu nanúteného sovietmi, tak intenzívne trápi, nikdy nevyrovnáme. Takúto víziu Slovensko veľmi potrebuje.