Stranícka politika je v zastupiteľskej demokracii veľmi dôležitá. Lebo politické strany by mali byť nositeľkami súťaže o čo najlepšiu správu verených vecí. Nie pre straníkov, ale pre všetkých. Keďže riadny snem kresťanských demokratov sa koná raz za dva roky, tak som sa teraz tri týždne venoval tejto téme. Myslím si, že som zatiaľ o tom napísal všetko, čo som napísať chcel. Teraz sa zasa vraciam do nášho šíreho sveta, ktorý sa za tieto tri týždne zaoberal úplne inými témami. Čo sú znaky časov, ktoré žijeme?
Myslím si, že najzávažnejší zápas, ktorý súčasné ľudstvo vedie, prakticky už na celej planéte, je boj o život podľa pravidiel, platných pre každého. Nedávno som v istej zahraničnej televízii sledoval dve debaty, v ktorých celkom nezávisle od seba dvaja politici, ktorých demokratické cítenie by som si nedovolil spochybniť, povedali, že žijeme v dobe, keď sa prestalo rešpektovať medzinárodné právo, že sa s tým treba realisticky zmieriť, a podľa toho konať. „Je to, akoby sa zhaslo a v tej tme sa môže všetko. Ono sa po nejakom čase zasa zasvieti a pravidlá začnú platiť, ale dovtedy sa musíme prispôsobiť svetu bez kontroly,“ povedal približne jeden z nich. Túto mentalitu, milí priatelia, si nesmieme ani na chvíľku pripustiť! Nesmieme si hovoriť, že sme malý štát, ktorý bol na ochranu pravidiel odkázaný a keď ich silní prestanú rešpektovať, tak je slabému dovolené všetko, len aby čo najbezúhonnejšie nejako prežil. Lebo uznať zákon džungle znamená pre slabých nielen výzvu k nedôstojnej servilnosti, ale aj spolupáchateľstvo na zločinoch silných.
Len si spomeňme na zápas s kultom sily nacistického Nemecka! A dobre si všímajme, kde všade sa dnes stretávame s obdivom onoho kultu. A nehľadajme ospravedlnenia pre jeho súčasné podoby. Vzdorovať tomuto kultu možno len vtedy, ak budeme dôslední. Nemôžeme pripustiť, že jestvujú nejaké ušľachtilé pohnútky, keď na pravidlá už netreba brať ohľad. Pri posudzovaní toho nesmieme mať dvojaký meter! Vždy treba. To nie je žiaden pacifizmus, ani porazenectvo. Sebaobranu, aj kolektívnu dovoľuje medzinárodné právo, a to aj ľudské i Božské zákony. Lenže vtedy, keď nás niekto napadne. A i to má svoje pravidlá. Predovšetkým primeranosť a ohľad na civilné obyvateľstvo. A výnimočne aj vtedy, keď jestvuje bezprostredné ohrozenie z napadnutia. Ale musí to byť naozaj obrana. Nie obranný útok. To je contradictio in adjecto. Každý rozsiahly útok väčšinou útočník nazve obranným. Aj Hitler sa pri prepadnutí Poľska podľa jeho slov vlastne bránil. Je to logika Herodova, keď vydal rozkaz na povraždenie neviniatok. Lebo keď vyrastú, mal byť medzi nimi ten, ktorý ho ohrozí. Boj za návrat k normálnemu, civilizovanému svetu s pravidlami začína tým, že tejto „novej mentalite sveta bez pravidiel“ (v skutočnosti však starej ako ľudstvo samotné) budeme dôsledne v srdci a v mysli vzdorovať. A áno, budovať mentálnu a aj fyzickú silu, ktorá bude pravidlá brániť.
Platí to na Ukrajine, platí to v Iráne, platí to vo všetkých konfliktoch súčasného sveta a platí to, milí priatelia, zatiaľ našťastie nekrvavo aj vo vzťahoch u nás na Slovensku. Nesmieme si pripustiť, že niekedy sa môže donucovacia moc štátu použiť, i keď si myslíme, že máme na to racionálny, a dokonca i ušľachtilý dôvod, bez pravidiel!