Na záver týchto mojich verejných oslovení si dovolím sa obrátiť aj na hlavu štátu: Vážený pán Peter Pellegrini, prezident Slovenskej republiky! V apríli pred päťdesiatimi rokmi napísal vtedy neznámy občan, ale budúci prezident Václav Havel v tom čase šéfovi všemocnej strany a prezidentovi republiky Gustávovi Husákovi list, ktorý veľmi hlboko vystihoval situáciu vo vtedajšom Československu. Dnes tomu obdobiu hovoríme normalizácia, vtedy ju oficiálna propaganda označovala slovíčkom konsolidácia. Tento list samozrejme vtedy nikto neuverejnil, neviem, či naň Husák odpovedal, sotva, ale medzi nami sa šíril ako samizdat a pôsobil veľmi oslobodzujúco.
V úvode listu Havel písal: „Odvažujem sa tvrdiť, že navzdory všetkým tým naoko pekným faktom – vnútorne naša spoločnosť nielenže nie je ani trochu skonsolidovaná, ale naopak, upadá do stále hlbšej krízy, do krízy, ktorá je v mnohom nebezpečnejšia než všetky, na ktoré sa naša história pamätá.“ List je veľmi dlhý a veľmi podrobne rozoberá najhlbšie príčiny toho, prečo to tak jeho autor vidí. Hovoril nám z duše. Nie, nebola to kritika pre kritiku. Bola to skutočná obava pred následkami, ktoré bude mať život v takejto spoločnosti na budúcnosť našich národov. Po desaťročiach vidíme, že jeho obavy neboli neodôvodnené. V závere listu Havel napísal: „V Čechoch a v Slovákoch…žijú paralelne najrozmanitejšie predpoklady: mali sme, máme a budeme mať hrdinov, rovnako ako sme mali, máme a budeme mať udavačov a zradcov. Sme schopní rozvinúť svoju tvorivosť a fantáziu, duchovne a mravne sa vzopnúť k nečakaným činom, bojovať za svoju pravdu a obetovať sa pre druhých, ale práve tak sme schopní prepadnúť totálnej ľahostajnosti, nezaujímať sa o nič než o svoje brucho a navzájom si len podrážať nohy… Napriek tomu predsa len veľmi záleží na vodcoch, ktoré z týchto všetkých protichodných dispozícií, čo v spoločnosti driemu, budú mobilizovať…Zatiaľ sa systematicky aktivizuje a rozvíja to najhoršie v nás – sebectvo, pokrytectvo, ľahostajnosť, zbabelosť, strach, rezignácia, túžba osobne zo všetkého vykĺznuť bez ohľadu na všeobecné následky…“ Václav Havel potom konštatuje, že Gustáv Husák si predbežne zvolil pre seba najpohodlnejšiu a pre spoločnosť najnebezpečnejšiu cestu – cestu vonkajšieho zdania za cenu vnútorného úpadku. A apeluje naňho, aby sa nad tým všetkým zamyslel.
Prečo vám to píšem, pán prezident? Lebo aj naša spoločnosť zasa nebezpečne upadá. Vonkajšie príčiny sú zdanlivo iné, ale ich najhlbšie korene siahajú do časov, o ktorých sa píše v citovanom liste. Iste, vy za to tak, ako vtedajší vodca štátostrany a prezident, v tej iste miere zodpovedný samozrejme nie ste. Ale na rozdiel od neho vy máte silný mandát ľudu, aby ste tomuto vývoju mohli čeliť. Aby ste sa pokúsili mobilizovať to lepšie, čo je v nás. Slovensko už raz bolo v situácii, ktorú označila americká ministerka zahraničných vecí veľmi vulgárnym, no výstižným epitetom, ale ako bolo dobre, že sme na vtedy mali na čele štátu statočného prezidenta Michala Kováča. Nadviažte, pán prezident, na túto tradíciu a nezabudne sa na vás!
Myslím si, že máte teraz na to oveľa lepšie predpoklady, než mal vtedy Husák. Žijeme v pluralitnej demokracii a nemáme tu ruské, okupačné tanky. Nepotrebujeme potemkinovské konsolidačné balíčky pripomínajúce sedemdesiate roky minulého storočia. Potrebujeme skutočnú konsolidáciu, ozdravenie celej spoločnosti. A vy v tom môžete urobiť veľa. Pokúste sa zaviesť do spoločnosti, ktorá je rozčesnutá jednostrannými postojmi to, čo je základom jej demokratického usporiadania: skutočný dialóg! Buďte miestom azylu pre všetkých, ktorí cítia, že ich gniavi moc mocných! Zastaňte sa každého, komu sa deje krivda! A pripravujte sa na situáciu, ak voľby prinesú to, čo predpovedajú prieskumy: pat. Keď nebude mať nikto na to, aby zostavil väčšinovú vládu, stanete sa najmocnejším mužom na Slovensku vy. Rozhodujte vtedy tak, aby to bolo na prospech všetkých, i keď sa to možno nikomu z tejto našej rozvášnenej politickej svorky nebude celkom páčiť! Myslite na budúcnosť, na to, aby sme sa stali vnútorne silnými a schopnými čeliť všetkému, čo nám prinesie! Viem, že vaše kompetencie nie sú neobmedzené. Ale na to, čo od vás naša vlasť teraz potrebuje stačia tie, ktoré máte a odvaha. Veľmi vám k nej držím palce.