Aktuality

Vývoj na Ukrajine sledujeme už niekoľko mesiacov so zatajeným dychom. Spôsob ako ukrajinský ľud bojuje o svoje právo na správu verejných vecí si zasluhuje obdiv a úctu. A tiež podporu demokratického sveta a modlitby ľudí, čo to ešte vedia. Iné postkomunistické krajiny, a medzi nimi aj tá naša, by si však mali z udalostí u našich východných susedov vyvodiť i oveľa osobnejšie a konkrétnejšie poučenie, predovšetkým pre seba. Lebo pred rokom ani v Kyjeve asi nikoho ešte ani nenapadlo, že sa tam bude čoskoro strieľať. A ani teraz, po páde Janukovyča a jeho suity, ešte zďaleka nie je jasné, ako to na Ukrajine napokon dopadne. Mnohí dnes o tom viac i menej fundovane po celom svete uvažujú. Pre nás však bude oveľa užitočnejšie zamyslieť sa nad tým, v čom sú tieto udalosti lekciou pre nás.  Nazdávam sa, že by sme si mali veľmi vážne uvedomiť  predovšetkým dve veci. Po prvé zdanlivo banálnu, že naozaj nie je jedno, koho volíme do významných mocenských funkcií. A po druhé, že tí, čo mentálne vyrastajú z komunistických totalitných koreňov, môžu hovoriť o demokracii pekne a veľa, môžu jej pravidlá i dlhý čas vcelku rešpektovať, ale ak sa naskytne chvíľa, keď pocítia ohrozenie svojich pozícií a záujmov, tak to zrazu odhodia všetko nabok. Demokratická pozlátka spadne a vynorí sa komunistická šelma. Tak ako Janukovyč, ani iní komunisti inde, nebudú váhať siahnuť po násilí, a to i proti vlastnému ľudu. Vyrástli z tradície politického násilia. Ani na moment nesmieme zabudnúť, že zápas proti tejto politickej tradícii je ešte stále najvýznamnejším zápasom vo všetkých postkomunistických krajinách. I na Slovensku.

Ľavicový monolit vládne a postupne si parceluje Slovensko. Upevňuje si svoju moc, siaha po stále ďalších pozíciách, posilňuje ekonomickú závislosť ľudí od štátnej, teda svojej moci, pripravuje frontálny útok na nezávislosť súdnictva. A to všetko zatiaľ v rámci demokratických pravidiel. Umožňuje jej to slabé postavenie pravice. Ľudia, ktorým sa takýto vývoj nepáči, celkom oprávnene volajú po vytvorení reálnej alternatívy voči vládnej moci. Teda takej, u ktorej by sa dalo realisticky očakávať, že po budúcich voľbách by mohla prevziať moc. Preto to volanie po dohode pravicových strán, a preto to sklamanie a znechutenie, keď sa takáto dohoda zatiaľ ani nerysuje. Pravicovo zmýšľajúci ľudia by však ani v takejto situácii nemali rezignovať. Treba sa usilovať o budovanie otvoreného pravicového prostredia, a to aj bez ohľadu na momentálnu kondíciu pravicových politických strán a ich schopnosť sa dohodnúť.