Aktuality

V sobotu sa v blízkosti majestátnej štvortisícovky Matterhornu uskutočnil deviaty ročník alpského maratónu, pomenovaného podľa švajčiarskeho vysokohorského strediska Zermatt. Bol to môj piaty maratón, prvý horský. Tak trochu výzva, pretože okrem tradičnej dlhej trate, sa k potrebnému výkonu pridal aj výrazný výškový rozdiel. Beh sa začal v údolnom švajčiarskom mestečku St. Niklaus, pokračoval dvíhajúcim sa údolím až do spominaného strediska Zermatt. To bola polovica cesty, a prevýšenie asi 500 metrov. Druhá polka však bola oveľa náročnejšia: prevýšenie viac ako tisíc metrov, zhruba do výšky nášho Gerlachu do stanice ozubnicovej dráhy Riffelberg, vo výške 2585 metrov nad morom. Keďže trať viedla cez vrchy, to znamená i cez údolia, celkové prevýšenie na 42km a 195m dĺžky bolo viac ako 1900m. A to všetko v tridsaťstupňovej horúčave, pred ktorou nebolo úniku. To som si dal!

Je iste osviežujúce, ak dakedy zistíme, že bez nás sa niečo nedá. Zrazu môžeme mať pocit neobyčajnej významnosti. Práve vtedy je však dobre si v pokoji rozmyslieť, či za chvíľku takéhoto skvelého pocitu neprídeme o niečo oveľa dôležitejšie. Malé krajiny by mali túto rozvahu hľadať oveľa viac, ako tie veľké. Pre veľmoci je to otázka toho, či si môžu konfrontáciu, ktorú svojim protestom môžu vyvolať, dovoliť. Pre štát, ktorý má päť miliónov obyvateľov to však môže byť niekedy aj otázkou prežitia. Môžeme si dovoliť vlastné postoje. Mali by sme vedieť koncipovať vlastnú politiku. Je racionálne, aby sme presadzovali vlastné záujmy. Je múdre, ak budeme pre túto svoju politiku a svoje záujmy hľadať, hoci aj ad hoc spojencov. Je však zle, ak sa pri tom dostaneme na našom kontinente do izolácie. A je cestou do pekla, ak by sme prijali rolu, že využijeme blokovacie mechanizmy Európskej únie, našu „nohu medzi dverami“, v prospech záujmov veľmocí mimo Únie.