Rozhodnutie pápeža Benedikta XVI. dobrovoľne zosadnúť z Petrovho stolca patrí k takým tým správam, pri ktorých akoby na chvíľu zastal svet. Aj spravidla všetko znalí analytici, ponevierajúci sa i po Vatikáne, zostali očividne zaskočení. Pred pondelkom sa nešírili žiadne fámy. O chystajúcom sa konci pontifikátu sa vôbec nešpekulovalo. Prišlo to sčista-jasna, bez toho, že by sa o tom čo i len uvažovalo. Znamená to predovšetkým jedno: Svätý otec sa rozhodol slobodne, suverénne a sám. Keby ho k tomu niekto tlačil, keby sa bol so svojim okolím radil, ak by o tom s niekým debatoval, preniklo by to na verejnosť. Dnes sa už neutají nič. A to ani vo Vatikáne. Joseph Ratzinger dospel k presvedčeniu, že po necelých ôsmych rokoch, vo svojom veku a vo svojej fyzickej kondícii by nemohol viesť Kristovu cirkev tak, ako by si to predstavoval. A v súlade s týmto presvedčením hneď aj konal. Treba uznať, celému svetu predviedol, že je formát!
Lebo pápeži neodstupujú veľmi často. Posledný prípad takejto dobrovoľnej rezignácie siaha ďaleko do minulosti. Bolo to v roku 1415. Vtedy odstúpil Gregor XII. Urobil to preto, aby vyriešil takzvanú západnú schizmu. Jej vtedajšími účastníkmi boli okrem riadne zvoleného rímskeho biskupa Gregora, avignonský pápež Benedikt XIII. a ďalší vzdoropápež Ján XXIII. Jediný Gregor odstúpil dobrovoľne. Predtým vymenoval za svojho legáta kardinála Domici di Ragusa, ktorý zvolal do Kostnice ekumenický koncil. Práve dobrovoľná Gregorova abdikácia vtedy umožnila, aby sa situácia vo vedení cirkvi vyriešila. Bola to dramatická doba, cirkev sa zmietala vo vnútorných zápasoch. Rozhodnutie vtedajšieho rímskeho biskupa bolo i vtedy neobvyklé, isto hodné úcty, pretože vzdať sa dobrovoľne prestížneho úradu nikdy nebývalo celkom bežné, ale aj po mnohých stáročiach je zrejmé, prečo to urobil. Svojim obetavým rozhodnutím Gregor XII. pomohol zažehnať rozkol západnej cirkvi a zachovať jednotu.
Takýto evidentný dôvod teraz, po skoro šesťsto rokoch, ale nevidíme. Benedikt XVI. neodstupuje preto, aby sa tým vyriešil nejaký konkrétny problém. Keby neodstúpil, na rozdiel od situácie pred Kostnickým snemom, nič dramatického by sa zrejme nestalo. Teraz nejde o obetavé gesto – ustúpiť, aby sa čosi rozseklo, pretože inak by to nešlo. Dôvody dnešného pápeža sú nepochybne inej povahy.
Ratzinger je filozof, teológ a svoju spiritualitu čerpá z oveľa menej viditeľných zdrojov, pretože sa nachádzajú hlboko pod povrchom každodenných udalostí. Celý svoj život o tom hovoril, písal a učil, ako rímsky biskup sa z tohto fundamentu nepochybne usiloval aj konať, a práve takto zrejme dospel k presvedčeniu, že jeho posledným krokom v tejto službe je skončiť. Možno, aby uvoľnil riadiaci pult svetovej cirkvi niekomu, kto je v lepšej forme, možno má na to aj iné dôvody. Ale to by sme sa už púšťali na neisté pole špekulácií.
To, čo sa mi však vidí byť i v prípade rezignácie Benedikta v našej dobe očividným, napriek tomu, že on to ako dôvod neuvádza, je jeho intelektuálna a charakterová dôslednosť. Ak k niečomu človek dozreje, ak po náležitom rozvažovaní nadobudne presvedčenie, že je potrebné vykonať nejaký krok, musí ho urobiť. I ak to nebude práve ľahké. Takúto vnútornú pravdivosť vidím za rozhodnutím Josepha Ratzingera, ktorý o poslaní cirkvi v súčasnom svete už v roku 1991 písal, že „musí presvedčovať, lebo iba vtedy, ak dokáže presvedčiť, otvorí priestor pre to, čo získala a čo možno sprístupniť len cestou slobody…“ Cirkev podľa filozofa, ako napísal ešte dávno predtým, než sa ocitol na pápežskom stolci „musí byť odhodlaná trpieť…” Jej poslaním je konať ”nie mocou, ale duchom. Nie inštitucionálnou silou, ale svedectvom, láskou, životom, utrpením pripravovať priestor tomu, čo je Božie, a tak pomáhať spoločnosti, aby našla svoju morálnu identitu:“ (Joseph kardinál Ratzinger: „Naděje pro Evropu?“, Scriptum, Praha 1993, str.116)
Ak sme u nás na Slovensku mnohí, ktorým leží to úžasné dedičstvo Zakladateľa kresťanstva, a i osudy Jeho cirkvi, nielen v nadhľade jej dvoch tisícročí života a tradícií, ale hlavne teraz a tu, v našej domovine, neporozumeli a dodnes nerozumieme, prečo bol minulý rok bez vysvetlenia odvolaný trnavský arcibiskup Róbert Bezák, a cítime to ako bolestné zranenie nášho spoločenstva, zdá sa mi, že i v tejto súvislosti môžeme vidieť isté kontúry aj pomerne konkrétnych dôvodov pondelkového rozhodnutia Svätého otca. Už nebude viac konať „inštitucionálnou silou“. Tento ťažký údel prenecháva tomu, čo príde po ňom. Vidí sa mi to byť dôsledné, hodné úcty a obdivu.