Ľavičiari bývajú hrdí na vyspelú a relatívne bohatú spoločnosť, ak sa, podľa nich, dokáže štát postarať aj o tých, ktorí si nie sú schopní zarobiť na svoje živobytie sami. A pod slovesom „postarať“, majú na mysli nejakú peňažnú dávku, čo takýmto ľuďom umožní prežiť a zabezpečí im azda i ako taký materiálny štandard. Väčšina štátov západnej civilizácie, a medzi nimi aj Slovensko, sa v konfrontácii s majetkovou nerovnosťou, sa vo svojej praktickej sociálnej politike uchyľuje prednostne k takémuto ľavicovému modelu starostlivého štátu. Čím vyšší majetkový štandard dokáže tento sociálny model zabezpečiť, tým sú jeho zástancovia spokojnejší. Lenže na skutočnú spokojnosť pri ňom dôvod nie je. Ľudia, ktorí sú odkázaní na takúto pomoc, sa dostávajú i napriek nej na okraj spoločnosti. Nie preto, lebo majú málo peňazí. Je to predovšetkým preto, lebo takýto životný štýl v nich vytvára pocit, že ich spoločnosť nepotrebuje. Počet takýchto ľudí rastie i v bohatých štátoch. Ľudia, čo sa takto ocitnú mimo spoločenských väzieb, v ktorých sa členovia spoločnosti vzájomne potrebujú, zostávajú na jej periférii. Je to pre nich frustrujúce a pre spoločnosť nebezpečné. Ak rastie počet tých, čo strácajú pocit spolupatričnosti k spoločenstvu, v ktorom žijú, ak ich prestane toto spoločenstvo zaujímať, vedie to postupne k jeho rozkladu. Je to stále významnejší sociálny problém, ale zároveň je to azda i najväčšie bezpečnostné riziko súčasnej spoločnosti.
Odborníci hovoria o sociálnom vylúčení. O ľuďoch, čo zostávajú mimo záväzkov ale i bez požitkov, ktoré prináša dynamika života spoločnosti. Bez ohľadu na to, akú im „starostlivý štát“ umožní ich materiálnu úroveň, zostávajú akoby mimo toho, čo spoločnosť robí spoločnosťou. Takýto status prinášajú rozličné spoločenské situácie, najmasovejšou však je nezamestnanosť. A vôbec najhoršie je, ak sa do takejto pozície človeka, čo zostáva mimo spoločenského pohybu, dostávajú ľudia na prahu svojho života. Mladí ľudia. Ak po skončení školy zistia, že ich spoločnosť, v ktorej vyrástli, síce nejako uživí, ale ich nepotrebuje. Takíto mladí ľudia nemôžu vnímať spoločnosť okolo seba ako svoju, nemôžu mať záujem byť na ňu hrdí, budú sa celkom zákonite v drvivej väčšine starať len o seba. Čím viac bude takýchto ľudí, tým bude spoločnosť slabšia.
Jeden z dôvodov veľkej nezamestnanosti je odlišnosť v mobilite kapitálu a ľudí v globalizovanom prostredí dnešného sveta. Na to, aby ľudia mohli pracovať, je potrebný kapitál, z ktorého sa zaplatí ich mzda. Ak však kapitál „zistí“, že kdesi inde v Európe, či na svete, má výhodnejšie podmienky na zhodnocovanie, tak sa presunie tam. A tých, ktorí pracovali v jeho pôvodnom pôsobisku, ponechá ich vlastnému osudu. Pravda, v dnešnom svete otvorených hraníc by mohli ísť tam, kde kapitál je, aj ľudia. Ibaže pre nich je to oveľa zložitejšie. Už aj preto, lebo o kapitálových ponukách sa dozvedia oveľa ťažšie, ako sa je kapitál schopný „dozvedieť“ o lacnejšej pracovnej sile. Navyše, ak ľudia cestujú za prácou za hranice svojho domovského prostredia, opúšťajú svoje rodinné základne, musia riešiť jazykové problémy, sú to pre nich náklady navyše a znášajú riziko, či práca, za ktorou cestujú, je skutočne taká, akú si vyhliadli.
Tomuto by som chcel na pôde Európskeho parlamentu pomôcť. V Európe je veľa ľudí, čo nemajú prácu. Na druhej strane, v tej istej Európe je práce, ktorú treba urobiť, neúrekom. Ľudia, čo prácu hľadajú, sa však často o serióznych ponukách, ktoré sú v iných členských štátoch, nemajú ako dozvedieť. Chcem preto navrhnúť akési informačné centrum, ktoré ľuďom, hľadajúcim prácu, predovšetkým mladým a mobilným ľuďom, sprostredkuje informáciu o ponukách na celom území nášho kontinentu, a to s garanciou európskej autority,.
V súčasnosti evidujú žiadateľov o prácu národné úrady práce. Ich úlohou je zároveň poskytovať aj informácie o pracovných ponukách na území svojich štátov. Podstatou idey, ktorú chcem navrhovať je zastrešiť sieť jestvujúcich národných úradov práce členských štátov Európskej únie ústrednou európskou inštitúciou pre túto oblasť – Európskym úradom práce. Jeho poslaním bude rozšíriť informácie o pracovných ponukách národných úradov pre všetkých žiadateľov o prácu v Európe. A nebude iba informačným centrom o pracovných ponukách v Európe. Bude zároveň i garantom toho, že tieto ponuky sú bezpečné. S autoritou európskeho úradu bude prísne dozerať na to, aby do zoznamu neprenikli kriminálne a podvodné ponuky.
Vytvorenie takéhoto spoločného pracovného informačného centra, vybaveného kontrolnými právomocami a autoritou, bude opatrením, ktoré prispeje k budovaniu povedomia užšej európskej spolupatričnosti ľudí, žijúcich v členských štátoch Európskej únie, a tým aj jej väčšej vnútornej sile a bezpečnosti.
V Bratislave 16. 4. 2014