Solúnski bratia nenaplnili politicko-ideologické očakávania veľkomoravských kniežat, čo o ich misiu požiadali Byzantskú ríšu. Namiesto toho, aby sa prepožičali zápasu proti Východofranskej ríši a prenikaniu vplyvu západného kresťanstva, Konštantín a Metod sa zamerali na ľud, ku ktorému prišli. Nezaujímali sa o zneužívanie náboženstva na mocenské ciele. Vedeli, že cesta k onomu oslobodzujúcemu posolstvu Ježiša Nazaretského vedie jedine a výlučne cez slobodné rozhodnutie každého človeka. Preto bolo potrebné, aby mu naši predkovia porozumeli. Rastislav a Svätopluk ich chceli zatiahnuť do zápasov o svoju moc. To nepochybne vyhovovalo aj byzantským vladárom. Ibaže solúnski bratia prišli s čímsi, čo bolo pre mocných vtedajšieho sveta na všetkých stranách zápasu o vplyv nehoráznosťou. Dnešnou rétorikou by sme mohli povedať, že to boli práve oni, kto sa postavil proti konzervatívnej dogme svojej doby. Slobodného ducha Kristovho posolstva chceli konzervatívni dogmatici 9. storočia spútať monopolom jazykov, ktorým ľud nerozumel. Chceli mať kontrolu nad tajomstvom zmyslu života a smrti.
Ak jestvuje niečo ako cyrilo-metodská tradícia, tak je to práve rozdrúzganie týchto nepoctivých ideologických okov, na ktorých mocným onoho sveta (na všetkých stranách vtedajšieho zápasu) záležalo. Aby tomu, čo má cenu iba cestou slobodného prijatia, nemohli brániť mocenské zámery nikoho. Konštantín a Metod nestavali žiadnu hrádzu, ale presne naopak. Búrali ju. Pred vtedajším pápežom si to dokázali obhájiť, ale nemali ich radi ani ďalší pápeži, ani franskí kňazi a ani Svätopluk. Vedeli prečo.
Za komunizmu som zažil kus tejto oslobodzujúcej tradície v spoločenstve kostola Cyrila a Metoda v Bratislave, a aj preto sa k nej hlásim. A je mi odporné, ak ju ktokoľvek chce deformovať niečím, čo je jej úplným opakom. Statoční muži zo Solúna sa obracajú v hrobe.