Kresťanská demokracia potrebuje obnovu (1. časť – štrukturálne zmeny)

Po prvom kole prezidentských volieb sa zvnútra KDH i zvonka ozývajú hlasy volajúce po zodpovednosti za ich výsledok. Je to prirodzená reakcia, ale nemali by sme pri nej podľahnúť panike. Oveľa užitočnejšie je zamyslieť sa nad tým, čo sa skutočne stalo, aké to malo príčiny, a hlavne čo by bolo naozaj dobre zmeniť. Ak totiž neúspech prezidentského  kandidáta KDH nie je dôsledkom len nejakého individuálneho zlyhania, či chyby, a ja si myslím, že nie je, tak sú potrebné i systémové zmeny. Veľký florentský učiteľ politického myslenia na úsvite novoveku napísal, že „Rimania…nikdy netrestali chybné kroky svojich vojvodcov v boji, pokiaľ neboli vedené zlými úmyslami…Vychovávali tým v nich samostatnosť a operatívnosť v rozhodovaní.“ (Niccoló Machiavelli: „Úvahy o vládnutí a o vojenství“, Naše vojsko 1987, str. 221). Strana kresťanských demokratov nepotrebuje „popravu“ svojich generálov, ale potrebuje personálnu, štrukturálnu a čiastočne aj ideovú obnovu.

Volanie po akejsi generačnej zmene politiky dvadsať päť rokov po obnovení demokratického režimu je úplne prirodzené. Starým „harcovníkom“, čo zviedli namáhavý a statočný zápas o slobodnú spoločnosť, sa možno zdá, že noví bojovníci, ktorí prichádzajú s novými heslami, si azda nie dostatočne vážia to, do čoho sa mnohí už narodili. Ale taký je život. Politika, ktorá zaviera oči pred realitou života, nie je dobrou politikou. Tú realitu je potrebné prijať, a to, čo považujeme za hodnoty, ktoré pretrvávajú, je potrebné presadzovať vo svetle tejto reality. Často novým spôsobom a s novými prioritami.

Prieskumy verejnej mienky podliehajú istej konzervatívnej zotrvačnosti. Spoliehať sa na ne  by mohlo byť pre kresťanskú demokraciu nešťastné. Už župné voľby, ale hlavne teraz prvé kolo prezidentských volieb, naznačili mocný trend. Stále viac voličov, a zdá sa, že predovšetkým tých nastupujúcich, mladých, chce novú politiku. Nemali by sme prijať fatalistickú defenzívnu interpretáciu, že sekulárna spoločnosť proste kresťanského kandidáta nechce. Nie je to tak. Radoslav Procházka vyšiel z kresťanskej demokracie, nezaprel toto svoje východisko, avšak dokázal spoločnosť, volajúcu po novej politike (a i nových politikoch), veľmi účinne osloviť. Ľudia čoraz rozhodnejšie odmietajú politiku, čo sa tu zahniezdila na už viac ako dve desaťročia a volajú po čomsi novom. Po politike, čo bude lepšie zodpovedať súčasnému životu, jeho potrebám, videniu, úzkostiam a nepochybne i radostiam. Kto túto „generačnú zmenu politiky“ nezachytí, stratí kontakt so spoločenskou realitou. Môže už len vegetovať ako sekta ľudí, čo spomínajú na „staré dobré časy“.

Preto vznikajú a budú vznikať nové politické hnutia a strany, vyhlasujúce, že ony predstavujú tú novú politiku. Tradičné strany majú v tejto situácii dve možnosti. Môžu ešte nejaký čas živoriť zdôrazňovaním svojich zásluh, trvalých hodnôt a tradícií. Starý svet neumiera zo dňa na deň, a jeho obhajobou sa dá nejaký čas ešte živiť. Ale je to stratená varta. Oveľa lepšou možnosťou je prijať realitu života a pustiť sa do tvrdej práce na sebe. Nové horizonty života je potrebné prijať, tešiť sa im, a hľadať nové politické odpovede na nové otázky. Toto je šanca i pre stranu kresťanských demokratov.

Nebudem sa v tejto úvahe zaoberať programom a ideami. To vyžaduje osobitné zamyslenie. I to, čo považujeme za trvalú hodnotu, je potrebné hlásať spôsobom, ktorému budú ľudia schopní porozumieť. Dnes sa chcem zamyslieť nad štrukturálnymi zmenami. Pretože bez nich sa v kresťanskej demokracii nerozprúdi nová krv. Bez nich sa KDH nedokáže stať pružnejším a otvorenejším. Takých zmien nie je potrebných veľa.

Myslím si, že by sme sa mali vrátiť ku každoročnému volebnému snemu, mali by sme zaviesť inštitút primárnych volieb pre kandidátov do volených funkcií v štáte a v orgánoch územnej samosprávy, zriadiť inštitút vnútrostraníckeho referenda o najdôležitejších otázkach politiky, ďalej by sme mali zrušiť nedôstojný postup pri prijímaní nových členov, ktorí boli v minulosti členmi iných politických strán, na základnej úrovni štruktúr strany by sme mali podporovať, nie obmedzovať vznik nových klubov, bez ohľadu na to, či v danej lokalite už nejaké kluby jestvujú alebo nie, a napokon by sme mohli zvážiť zavedenia interného pravidla „dvakrát a dosť“ pre všetky volené funkcie v štáte a orgánoch územnej samosprávy. Teda, kto si „odslúžil“ dva mandáty v nejakej volenej funkcii, nech sa uchádza o inú, na inej úrovni, alebo o prácu v exekutíve.

Nazdávam sa, že takéto zmeny by revitalizovali štruktúru strany, umožnili by novým ľuďom vstupovať do politickej súťaže, a hlavne previazali by politiku, ktorú formuje vedenie, s celou členskou základňou a jej prostredníctvom i s voličmi.

V Bratislave 25. 3. 2014