Milí priatelia, bratia a sestry,
minulý týždeň som kdesi na internete zachytil krátku správu, že americký minister zahraničných vecí Marco Rubio vyzval veľvyslanectvá a konzuláty, aby spustili koordinované kampane na zlepšenie imidžu krajiny a boj proti „protiamerickej propagande“, podľa telegramu z 30. marca, ktorý získal The Guardian. Niežeby sa radšej poctivo zamysleli, prečo ľudia po celom svete žasnú nad skutkami mocnosti, ktorú sme donedávna považovali za baštu slobody a úsilia o spravodlivosť vo svete, a pokúsili sa vylepšiť imidž nápravou chýb, či dokonca zločinného konania, ktorého sa dopustili, ale siahajú po osvedčenej zbrani synov tmy. Áno, takto často reagujú mocní tohto sveta, ak sa dopočujú, že sa ľudia dozvedeli, čo urobili. Majstri propagandy svojim pyšným šéfom vtedy nahovárajú, že ich skutočné skutky nie sú až tak dôležité, ale zásadne by ich malo zaujímať, čo si ľudia o nich myslia. Ten azda najznámejší spomedzi týchto tvorcov „náhradnej reality“ to vyjadril onou okrídlenou vetou, že sto krát opakovaná lož, sa stáva pravdou. Vtedy tí, čo sú pripravení povedať, ako bolo naozaj, veľmi riskujú. Lebo sluch tyranov je citlivý nástroj. Tomu, kto vynáša ich zlé skutky na svetlo sveta, sa vedia pomstiť. Pretože, ak sa mocní tohto sveta niečoho predsa len boja, tak je to pravda o tom, čo nechcú, aby ľudia vedeli. Lebo ak ľudí spútaných do osídiel lživej propagandy mocných má silu niečo oslobodzovať, tak je to pravda.
Náš Majster pred hrdelným súdom to vyjadril veľmi presne. „Na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde.“ Rímsky úradník, namýšľajúci si, že je pánom nad životom a smrťou sa ho vtedy ironicky opýtal: „Čo je pravda?“ A dokonal justičnú vraždu.
Milí priatelia, lenže pravda jestvuje. V každej veci jestvuje pravda o nej, a môžeme si o tejto veci vymyslieť milión iných, falošných mýtov, nezmeníme ju. Žijeme v dobe, ktorú niektorí nazývajú „postfaktuálnou“. Teda takou, že na tom, čo je pravda, až tak nezáleží. Lebo akoby platilo to Gőbbelsovo, že hlavné je, čo sa podarí vpraviť do hláv ľudí. A tak, ako sa za Tretej ríše nemali Nemci nikdy dozvedieť o tom, čo sa dialo v Osvienčime, či v mestách a dedinách, ktoré nacisti dobyli, tak nechcel ani náš slovenský, autokratický režim Vladimíra Mečiara z deväťdesiatych rokov, aby sa náš ľud dozvedel pravdu o jeho skutkoch.
Náš brat Róbert o tom vydal svedectvo, ako nikto iný. Svedectvo, ktoré už nikto nevyvráti. Nie slovami, ale podobne, ako náš Majster, a po ňom mnohí ďalší mučeníci: obetou svojho života. Tí, čo chceli vymyslieť iný, lživý príbeh o tom, prečo, ako a kam sa stratil prezidentov syn, aby sa v očiach ľudu zbavili zodpovednosti za to, čo sa naozaj stalo, sa môžu aj postaviť na hlavu. Môžu sa ukrývať za právnické kľučky, ktoré si nastrojili. Môžu sa vyhnúť svetskému súdu. Ale pravdu sa im nepodarí už nikdy ukryť.
Pravda je veľmi dôležitá. Ona je základom onoho Božieho kráľovstva, ktoré začína už tu, na zemi, medzi ľuďmi, čo ju poctivo hľadajú. A jeho piliermi sú mužovia a ženy, čo o nej vydávajú svedectvo. I za cenu, že ich to stojí nejakú obetu. A tí najväčší hrdinovia, tí čo lámu umelé potemkinovské múry toho, na čom stojí hriešna obec, spravovaná podľa svätého Augustína bandou zločincov, sú hrdinskými mužmi a ženami, čo neohrozene vydali svedectvo proti mystifikácii, vďaka ktorej sa niektorí synovia lži až do chvíle konečného zúčtovania budú držať svojej moci. Toto zúčtovanie však príde a neminie nikoho z nás.
Róbertova smrť bola v tomto veľkom zápase o pravdu, o nás, o našom malom Slovensku, ale i v rámci globálnej drámy medzi silami pravdy a silami lži, zásadnou udalosťou. V tomto duchu dejín oslobodzovania sa spod osídiel lží, a my kresťania vieme, že i dejín spásy, mala hrozná smrť Róberta Remiáša zmysel. Buďme hrdí na tohto syna nášho národa!