Kresťanská demokracia potrebuje obnovu (2. časť – politické priority)

Svätý otec František vo svojom programovom rozhovore pre časopis Civiltá Cattolica v auguste minulého roku zdôraznil, že zvesť zachraňujúcej Božej lásky má prednosť pred morálnou a náboženskou záväznosťou. „Dnes sa občas zdá, že prevažuje obrátené poradie…“, konštatoval, a dodal, že „posolstvo Evanjelia nemožno zredukovať len na niektoré, hoci dôležité aspekty, ktoré samé o sebe nezjavujú jadro Ježišovho učenia.“ Pápež hovoril predovšetkým o pastoračnom poslaní cirkvi a jej pastieroch, ale myslím si, že to platí pre každého, kto sa vo svojom živote poctivo usiluje inšpirovať sa učením nášho Majstra. A politika, ktorá sa už svojim názvom k takejto inšpirácii sama hlási, by nepochybne o týchto slovách uvažovať mala.

História pozná tragické i skvelé príklady politiky inšpirovanej kresťanským duchom a postojom k životu. Azda učebnicovým príkladom by mohol byť príbeh nemeckej kresťanskej demokracie. Od roku 1870 a neskôr i počas takzvanej Weimarskej republiky, sa sformovala nemecká politika inšpirovaná kresťanstvom do politickej strany s názvom Centrum (celým názvom Deutsche Zentrumspartei). Bola to strana, ktorá zastupovala predovšetkým veriacich kresťanov a zdôrazňovala ich kresťanské hodnotové a mravné posolstvo. Do praktickej politiky sa to premietlo do veľmi špecifických politických tém. Politická realita povojnového Nemecka, neskutočná bieda, pocit národného poníženia a krutý mocenský zápas zahnal stranu Centrum do defenzívy. Akoby chránila nejaké pozostatky starého sveta, pritom ten súveký nastoľoval celkom iné dramatické politické a i mravné výzvy. V nich sa kresťanskí demokrati už nedokázali orientovať. Pomohli Hitlerovi k moci.

V období nacistického teroru prešla nemecká kresťanská demokracia katarziou. Formálne zanikla, ale hrdinský odpor a utrpenie mnohých jej predstaviteľov napokon predstavoval mravný základ jej obnovy a reformy po druhej svetovej vojne. Z neho sa sformovala Kresťansko-demokratická únia (CDU), ktorá nastolila pred kresťanstvom inšpirovanú politiku celkom inú rovinu cieľov. Už nie obranu „svojich“, ale vyvedenie Nemecka z katastrofy. CDU si toto svoje zameranie na globálne potreby ľudí zachovala po celé desaťročia a dnes je politickým motorom nielen nemeckej, ale aj európskej politiky.

Inšpirujme sa týmto príbehom obnovy nemeckej kresťanskej demokracie! Zodpovedá to napokon i tomu, o čom hovorí pápež. Starosť o ľudí v svete, za ktorý nesie kresťanská demokracia svoj diel politickej zodpovednosti má byť práve tou zvesťou zachraňujúcej Božej lásky. Má predovšetkým zapaľovať srdcia a priťahovať, nie moralizovať a zakazovať. Hlavne však musí vstupovať do kľúčových zápasov svojej doby.

Už jesenné župné voľby, ale ešte viac uplynulé prezidentské voľby ukázali, že náš verejný život stojí pred veľkými zmenami. Inými slovami, politika, aká sa zrodila v zápase proti komunistom a kládla základy slobodného režimu, si už nevystačí z minulosti. Súčasnosť prináša iné výzvy, inú drámu a vyžaduje iné zápasy. Prežijú iba tí, čo tieto drámy dokážu vidieť, a zároveň ponúknu i nové východiská.

Kresťanská demokracia, ak nechce zostať izolovanou politickou sektou, sa týchto nových perspektív nesmie zľaknúť ani pred nimi utiecť do „svojich tém“. Premietnuť „zvesť zachraňujúcej Božej lásky“ do politickej reči znamená pustiť sa do reálnych problémov súčasných ľudí. Je ich veľa, ale ako najdramatickejšie vidím v súčasnom svete dva okruhy. Sú to najväčšie riziká súčasnosti. Z nich prvý je frustrujúci už teraz, a druhý ešte len bude.

Kardinál Reinhard Marx, jeden z najbližších spolupracovníkov súčasného pápeža, píše, že „moderný sociálny konflikt spočíva predovšetkým v tom, že rastie počet ľudí, ktorí síce žijú v našej spoločnosti, ale nijako sa nemôžu podieľať na akomkoľvek podstatnom dianí. Sú vylúčení z ekonomického, kultúrneho a tým i dlhodobo z politického života…“ (Reinhard Marx: „Kapitál“, Nakladatelsví Academia, Praha 2013, str.83). Toto sociálne vylúčenie sa stáva charakteristickým rysom súčasného sveta a narastá i v takzvaných bohatých krajinách. Do takejto spoločenskej izolácie sa ľudia nedostávajú preto, lebo režim by nebol dosť slobodný. Zakladá ju už napríklad obrovská nezamestnanosť, a predovšetkým u mladých ľudí. Začínať život skúsenosťou, že spoločnosť ma nepotrebuje, je nedôstojné a vedie k rozpadu povedomia spoločenskej súdržnosti.

Druhým okruhom rizík sú veľké zmeny mocenských pomerov v súčasnom svete. Dvadsať päť rokov po páde železnej opony a bipolárneho sveta sa akoby znovu rozdávajú karty. Do zdanlivo usporiadaných vzťahov prenikajú nové sily, ktoré ich prestávajú rešpektovať. Schyľuje sa ku konfrontácii, ktorej rozsah a povahu dnes ešte nedokážme postrehnúť. Prezieravá politika pred tým nesmie zavierať oči.

Ak kresťanská demokracia dokáže na tieto veľké výzvy súčasnosti ponúknuť odpovede, ak im dokáže dať prednosť pred témami, ktoré sú síce pre mnohých kresťanov ideologicky významné, ale z hľadiska naliehavosti potrieb spoločnosti sú politicky okrajové, tak nemám o jej budúcnosť obavy.

V Bratislave 2. 4. 2014