To, čo sa dnes vo svete deje, nie je v dejinách ľudstva ničím neobvyklým. Vždy, keď ľudia vymysleli a prebojovali nejaký lepší, ľudskejší model života spoločnosti, to narazilo na odpor nejakej skupiny, ktorá dovtedy ťažila z toho, ako bola spoločnosť usporiadaná dovtedy. A často aj na mnohých jednoduchých ľudí, ktorí si zvykli aj na útlak a nepohodu, lebo to bolo v istom zmysle aj pre nich nepohodlné. A tak vznikali rôzne sväté aliancie, ktoré sa usilovali zastaviť vývoj a vrátiť koleso dejín do nejakej idealizovanej minulosti. Neraz sa im to načas aj podarilo. Ale v dlhodobej perspektíve to bola vždy stratená varta. Lebo kanónmi a bodákmi sa dá urobiť veľa, ale nové idey a túžby sa nimi zastaviť nepodarilo nikdy nikomu. A toto je hlbší obsah toho svetového konfliktu, ktorý prebieha v súčasnosti. Slovensko je jeho súčasťou. Neexistuje sila, ktorá by nás dokázala uchrániť pred tým, aby táto dráma neprebehla aj medzi Dunajom a Tatrami.
Osobitne preto, lebo sme súčasťou onoho sofistikovaného usporiadania, ktoré sa sformovalo v Európe. Usporiadania, čo sa najskôr od druhej svetovej vojny, a potom ešte výraznejšie po skončení tej studenej, usiluje nájsť vyvážený model medzi potenciálom spoločných záujmov a hodnôt na jednej strane a zachovaním toho, čo nám je sväté každému národu a štátu v rámci tohto zloženého štátu štátov na strane druhej. Pri dobrej vôli sa dá neustále hľadať podoba, ktorá bude prínosom pre všetkých a pre každého. Lenže prezumpcia dobrej vôle vo verejnom živote nikdy neplatila. A preto nečudo, že vo chvíli keď sa sily starého sveta mobilizujú po celej planéte, tak sa ozývajú a silnejú aj vo vnútri Európskej únie. Niektorí otvorene, väčšina z nich však s falošnou rétorikou, že chcú len napravovať to, čo nefunguje dobre, v konečnom dôsledku však hrajú s kartou starých svetov a spoločne ňou podkopávajú samotné základy európskej integrácie. A majú podporu veľmocí, ktoré dnes odhodili všetky ohľady na to, čo sme nazývali nejakým medzinárodným poriadkom, či dokonca právom. Ich právo, je sebecké právo silnejšieho. Pre nich sú politické sily, čo zvnútra Európsku úniu oslabujú a rozkladajú, ich piatou kolónou.
Čo s tým? Zatiaľ sa dosť spoliehame ešte na to, že vo väčších štátoch Únie azda nevyhrajú voľby a nebudú zostavovať vlády. A tie menšie, kde už vládnu, tak ako u nás, tie sa predbežne dostávajú na okraj európskej spolupráce. Avšak s právom veta v najdôležitejších otázkach. Toto, milí priatelia, nemôže dlhodobo fungovať. A ani u nás si nemôžeme myslieť, že hádam tie voľby budúci rok odstavia Ficovu vládu a zas zavládne pohoda. Iste, o tie voľby bude treba bojovať. A keďže sme súčasťou toho globálneho zápasu nového so starým, urobme všetko pre to, aby sme urobili reparát! Ale to nestačí. Už nebude možné sa pohodlne vrátiť len k tomu, čo bolo pred Ficovými vládami a prepadnúť ilúzii, že už bude dobre. No ak sa nezamyslíme hlbšie a nepripravíme sa na to, čo bude potrebné, tak lepšie nebude. A obrancovia starého sveta sa zasa vrátia. Tí, čo sa pohrávajú s nebezpečnou myšlienkou, že bude stačiť izolovať (niektorí to už dnes hlásajú, že zavrieť) ich pohlavárov, tak si neuvedomujú, že za nimi stoja státisíce, a azda aj milióny voličov, ktorých izolovať nemôžu. Tento politický zápas o mysle našich spoluobčanov treba viesť hlbšie a pravdivejšie. A so schopnosťou spytovať si aj naše svedomie. Mnoho z toho, prečo sú takí, akí sú, sme spôsobili po revolúcii, po páde Mečiara a za Matovičovej vlády aj vlastnými chybami a hriechmi. Už sa tam nevracajme, musíme ísť dopredu! Veď vlastne o tom je ten zápas, ktorého vlajkonosičmi u nás, na Slovensku, chceme byť!
Kanadský premiér Mark Carney v Davose pred dvoma mesiacmi povedal niekoľko slov, ktoré by sme v tejto dobe mali brať aj u nás veľmi vážne. „Sila menej mocných začína poctivosťou,“ povedal v úvode svojho vystúpenia. A to znamená nespoliehať sa na skratky, ideológie a komunikačné majstrovstvo, ale ísť vždy po pravde. I keď je niekedy nepríjemná. Lebo iba pravda oslobodzuje. Znamená to však, ako ďalej Carney povedal, uznať si, ako sme občas aj my „vedeli, že príbeh o poriadku založenom na pravidlách bol čiastočne nepravdivý“, a hlavne, že niekedy sme sa dosť účelovo azda aj „vo veľkej miere vyhýbali poukazovaniu na rozdiel medzi rétorikou a realitou.“ To, milí priatelia, nabíjalo kanóny protagonistom starého sveta a diskvalifikovalo nás v očiach státisícov voličov, ktorí sú možno popletení, ale cit pre pravdu majú. Buďme v tomto poctiví, a potom sa už nemusíme o budúcnosť obávať. Ani u nás na Slovensku, s pevným Slovenskom potom ani v Európskej únii, a v obnovy spôsobilej Európskej únii potom ani v dnešnom zvlčilom svete. Sily minulosti to napokon aj tak prehrajú, len ide o to kedy, za akých obetí, a aký bude potom ten nový svet. „Je čas vojny a je čas pokoja,“ píše sa v biblickej knihe Kazateľ. Toto je bohužiaľ zasa raz čas, keď sa bojuje. A nie je to však nejaké panské huncútstvo. Pre nás by to mal byť boj o to, aby bol svet lepším, ľudskejším.