Františkova prosba

V tieto dni, poznamenané úvahami o živote a smrti, som veľa premýšľal nielen o smutnej udalosti v našej rodine, ale aj nad slovami pápeža Františka v nedeľu. Veľmi úpenlivo a adresne sa obrátil na ruského prezidenta. Prosil ho, nie vyzýval, prosil “aby zastavil túto špirálu násilia a smrti, a to i v záujme svojho ľudu.” Už to nebolo diplomatické obchádzanie toho, kto to spôsobuje a kto sa len bráni. Ale Svätý Otec sa zároveň obrátil aj na ukrajinského prezidenta, “aby bol otvorený serióznym návrhom na mier.” Prvá myšlienka, ktorá mi vtedy zišla na um bola, že kľúčové slovo je adjektívum “seriózny”. Aký návrh môže byť pre trpiacu, mrzačenú, čo do zdrojov slabšiu, a napriek tomu hrdinsky sa brániacu Ukrajinu serióznym? Lebo je jasné, že žiadna dohoda o zastavení paľby by nemohla znamenať, že jedna zo strán utrpela porážku. Kto bude porazený, tomu pôjde čoskoro po tom o život. To je krutá logika barbarských vojen. A komu ide o život, ten podľa toho aj koná. Azda však ešte existuje veľmi malá, ale mysliteľná a nie nemožná diplomatická skulinka. Keby sa Ukrajina a Rusko dokázali dohodnúť na prímerí, ktoré by ale neznamenalo žiadnu zmenu právneho stavu. To znamená, že nikto by nikdy neuznal územné zmeny, ktoré si Rusko vynútilo. A zároveň by takéto prímerie garantovali štáty NATO, tým že odsúhlasia vstup Ukrajiny do tejto spojeneckej organizácie. Nevyriešilo by to bezprávie, ktorého sa Rusi už dopustili, bolo by to veľmi krehké prímerie, ale olúpenej Ukrajine by to prinieslo záruku bezpečnosti i s nádejou, že raz príde doba, keď sa i bez obetí na životoch spravodlivosť obnoví. Iste, chceli by sme to všetci čo najskôr a hneď, ale niekedy sa hneď nedá všetko. A bolo by to lepšie, ako zabíjanie.