Svoj ideový cyklus úvah o obnove KDH zakončím v rovine politickej taktiky. Tá bez cieľavedomej programovej stratégie a vedomia svojej identity nemôže sledovať dlhodobú politickú líniu, ale je to práve táto rovina, ktorá je zodpovedná za každý konkrétny volebný výsledok. Myslím si, že pre taktiku kresťanstvom inšpirovanej politiky sú dôležité dve tézy. I ony sú vo vzájomnom napätí.
Tou prvou je zrozumiteľnosť v hlavnom mocenskom zápase prítomného času. Inými slovami, vždy by malo byť jasné, na ktorej strane súčasnej spoločenskej barikády sa nachádzame. To neznamená, že si tam nemôžeme “vyboxovať” vlastný priestor. Naopak, to je veľmi dôležité práve z hľadiska našej identity a stratégie. Ale veľmi by nám uškodilo, keby si voliči neboli istí, čo môžu od nás očakávať v mocenskom zápase našej doby. Tu nie je možné robiť oportunistické “bártrové politické obchody” s tými, čo sú našimi súpermi v prebiehajúcom mocenskom zápase.
Na druhej strane, kto iný, ak nie kresťanstvom inšpirovaný politický subjekt, by mal byť nositeľom étosu dialógu a hľadania spolupráce v spoločnosti? A to je tá druhá téza. Veľmi dôležitá. Pretože v dnešnej politike sa udomácnila nebezpečná myšlienka, že rivalov treba zničiť. A preto prakticky nejestvuje normálny dialóg. Dokonca ani medzi tými, čo sú v mocenskom zápase spojencami. A čo len hovoriť s druhou stranou sa považuje za zradu. Varujem pred dôsledkami takéhoto videnia sveta. V spoločnosti, ktorá je pluralistická, je to samovraždená politika. Kresťanskí demokrati by i v rovine politickej taktiky mali vidieť ďalej! Mimochodom i to je o schopnosti “vyboxovať” si vlastný priestor.