Kresťanské hodnoty nepotrebujú, aby ich politika bránila. Ak sa o to pokúša, tak ich často skôr diskredituje. Lebo to vyvoláva podozrenie, že tomu, kto sa pasuje za ich ochrancu, ide viac o hlasy voličov, ktorí sa často aj veľmi prostoducho ku kresťanstvu hlásia, než o hodnoty samé. Kresťanstvo má rásť svojou príťažlivosťou, nie prozelytizmom, cituje často súčasný pápež svojho predchodcu.
Ja, na rozdiel od mnohých mojich priateľov, nevylučujem, že Fico to so svojim nečakaným obratom ku kresťanským hodnotám, istým spôsobom myslí aj úprimne. Veď skoro umrel. A to dokáže človekom pohnúť. Lenže my ho poznáme ako pragmatického politického vodcu, aký sa každé ráno zobúdza s tým, že myslí najskôr na hlasy, a trvá to veľa času, kým azda dôjde na modlitbu. Ak vôbec.
Podobu politiky, ktorá sa hlásila k obrane kresťanských hodnôt, mimochodom tiež stavala hrádzu proti skazenému, liberálnemu demokratickému svetu, tú naši predkovia na Slovensku už zažili. Nejaký čas sa zdala byť politicky úspešná, ale nikdy nezabudnime na to, kam Slovensko doviedla! K akému nedôstojnému spojenectvu a k akému cynizmu voči vlastným občanom iného presvedčenia. A k akej diskreditácii toho, k čomu sa slovami, nie skutkami, hlásili, a potom neskôr v komunistickom období aj k prenasledovaniu poctivých kresťanov.
To samozrejme neznamená, že kresťania by nemali vstupovať do verejného života. A že by sa nemali inšpirovať tým, čomu veria. Lenže ide o to ako. V KDH sme od založenia zápasili s predstavami ľudáckej politiky, ktorá bola vždy pripravená stavať hrádze, a usilovali sme sa koncipovať čosi hlbšie, verím, že poctivejšie a určite náročnejšie. Potrebujeme neustálu obnovu kresťanstvom inšpirovanej politiky, nie návrat k tej starej! To platí i teraz. Možno ešte viac, ako pred vyše tridsiatimi rokmi.