Zajtra uplynie dvadsať rokov, čo do večnosti odišiel dlhoročný politický väzeň, prvý veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici a čestný predseda KDH Anton Neuwirth. Predovšetkým však láskavý a múdry muž. Straníckej politike sa veľmi nevenoval, jeho pohľad bol nad ňou, ale za jedno veľmi vážne politické rozhodnutie kresťanských demokratov mu musíme byť dodnes vďační. Bolo to v roku 1995, po tom, ako Mečiarova vláda podpísala prihlášku do NATO. Vtedajší predseda KDH Ján Čarnogurský strane navrhol, aby sme to nepodporili a prihlásili sa k neutralite. Viacerí, vtedy mladí členovia vedenia sme s tým nesúhlasili. Rozprúdila sa veľmi poctivá vnútrostranícka rozprava. Vnímali sme ju pre Slovensko ako životne dôležitú. Diskusia vyvrcholila na stretnutí v Papierničke 10.apríla 1995. Bolo to tak dôležité, že rozprava bola otvorená pre každého člena hnutia, kto v nej chcel niečo povedať. Trvala niekoľko hodín a bolo to tak fifty-fifty. Napokon sa prihlásil veľvyslanec Neuwirth a povedal: „Otázku vstupu do NATO vo Vatikáne nikto nespochybnil. Hlavne však naši ľudia chcú ísť do NATO skôr ako proti. Rusko nie je v súčasnosti kresťanskou krajinou a pod nejaký dáždnik sa musíme schovať. Je zaujímavé, že kresťanstvo sa vo svojich prvých rokoch usídlilo nie u barbarov, ale v hedonistickom Ríme.“ To zásadným spôsobom ovplyvnilo ďalší priebeh diskusie a rozhodnutie. Vtedy najsilnejšia opozičná strana jasne podporila západné smerovanie Slovenska. Ktovie, kde by dnes Slovensko bolo, keby sme to neboli urobili. S vďakou na Tonka spomínam a verím, že i on na nás z nebies hľadí s jemu vlastným porozumením.